Naozaj musím?
Každé ráno je pre teba čoraz ťažšie a horšie vstávať z postele. Hľadáš niečo pozitívne a motivujúce, čo ti ten deň má priniesť. No miesto toho nachádzaš len samé čierne oblaky, ktoré nechcú zmiznúť.
„Prečo len zase musím ísť do tej roboty? Nenávidím to tam. Čo ak bude mať šéf zase zlú náladu?“ Myšlienky podobné týmto ti nonstop víria v hlave a nevieš ich zastaviť.
Som to ešte stále ja?
Veľakrát strácame svoje vnútorné ja kvôli ľuďom, životným situáciám, no už v poslednej dobe aj „vďaka“ práci. Ráno sa postavíš pred zrkadlo a pozeráš sa na nejakú osobu.
Sama nevieš, kto to je, ale kedysi si to bývala TY. Plná života, elánu a radosti. Teraz tam je bezduchý človek, ktorý sa zase iba pretvaruje pred svetom, aké je všetko super a ako ťa náramne práca baví.
Aj tak ma len využívajú
Najčastejší ukazovateľ toho, že ťa práca ničí, je fakt, že ťa tam aj tak iba využívajú. Nevieš povedať nie a to aj pri kolegoch. Naváľajú ti kopu roboty, nepomôžu ani za svet a po tom všetkom, ani len ďakujem.
Tvoja chuť vykonávať hocijaký iný pracovný úkon sa stráca a utápaš sa v zlých emóciách a nervoch. Tak moja zlatá, je na čase s tým niečo urobiť, kým ťa to úplne nepohltí. Ak nevidia tvoju hodnotu, nemali by mať ani teba.
