Ži­vot sú pa­ra­doxy,
radi pá­lime tie mosty.
Prečo sme len takí sprostí?
Ľu­dia z mäsa a kosti,
alebo masa bez ľud­skosti?
Chýba štipka dob­ro­sti,
zo ži­vota ra­dosti.
Samé o pria­teľ­stva žia­dosti,
ale stra­tili sa tie sú­dr­ž­nosti.

Stret­nu­tia sú len cha­tove pí­som­nosti,
ktoré sú úplne o struč­nosti.
Ro­boti bez obe­ta­vosti,
všetko ro­bíme z vy­po­čí­ta­vosti.
Kde je kú­sok o člo­veka vší­ma­vosti?
Na­padnú ti len samé pod­losti.
Ako mô­žeš dr­žať v sebe toľko zlosti?
Voči pria­te­ľovi dá­vať ruky do pästí?
Ako sa toľko zla do teba zmestí?
Ne­viem, pí­šem len ko­pec bl­bostí,
keď by som spo­loč­nosť str­čila do hrsti,
a ho­dila preč, dole do prie­pasti…

Nie je to tak? Nie sú ži­vot pa­ra­doxy?

Stret­neš nie­koho, s nie­kým sa ti pre­tnú cesty. Spoz­ná­vaš ho a mys­líš, že si ho ko­nečne na­šiel. Aj u mňa to tak bolo. Na­šla som ťa, drahá pria­teľka.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Chcela som s te­bou trá­viť čas, smiať sa, bl­b­núť, spoz­ná­vať tie skryté miesta a ho­vo­riť si o ta­jom­stvách, ktoré budú pat­riť len tebe, lebo som to ni­komu inému ne­po­ve­dala. Do­stala si sa pod kožu, na­šla si to najz­ra­ni­teľ­nej­šie zo mňa. Vy­tvo­rila si vo mne po­cit, že ti mô­žem ve­riť, že sa zau­jí­maš, že chceš, že ne­zmiz­neš…

Ale znova to bol len klam. Klam, ktorý na­do­bú­dal zmy­sel deň po dni. Klam­stvá a za­ta­jo­va­nie, ne­chuť a ne­zá­u­jem…

Pre­pla­kala som kvôli tebe toľko nocí, že moje dni sa rov­nako pre­me­nili na tmu. Bez zmyslu, bez chutí zmy­sel znova nájsť. Bez zá­ujmu o ľudí. Bola som zlo­mená, keď sme sa stretli, ale po dl­hej dobe, si bol je­diná pri kom som ne­mys­lela na tú ranu, ktorú sa sna­žím vstre­bať, za­šiť, po­zlie­pať.

Za­čí­nala som mať po­cit, že s te­bou to pôjde. Nech­cela som nech ma dr­žíš za ruku a vy­rie­šiš za mňa moje prob­lémy, to nejde. Nech­cela som nech mi pí­šeš správy ako ma máš rada a si rada za mňa v tvo­jom ži­vote, chcela som to cí­tiť, chcela ťa len tu a vi­dieť, že keď ja ne­na­pí­šem, na­pí­šeš ty, keď ne­vy­mys­lím plány, že ich vy­mys­líš ty, že keď zmiz­nem, bu­dem ti chý­bať a za­čneš ma hľa­dať ako chý­ba­júcu časť z puzzle, lebo bez nej nie si kom­pletná, tak ako nie som ja bez teba…

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Ale nie je to tak. Mali sme si ho­vo­riť všetko, ty si to však ne­ro­bila. A tak som tla­čila a tla­čila a tla­čila, lebo som ne­tu­šila čo je za tým tvo­jim sprá­va­ním. Dnes je to 200 dní od dá­tumu, ktorý si ani ne­pa­mä­táš. 200 dní, po­viete si, že je to málo. Stalo sa toho veľa, po­ve­dalo sa ešte viac.

Ne­viem čo bude, ne­viem čo spra­viť, čo po­ve­dať. Pri­pí­sala si jazvy na moje srdce, za­pí­sala som strany vo svo­jej Spo­vedi Duše. Zna­me­nala a zna­me­náš pre mňa prí­liš veľa aby som bola schopná ťa len tak pus­tiť nech ideš bezo mňa, keď sme si mali byť opo­rou. Ale je to to je­diné, čo chceš, máš iného člo­veka, čo je ti blízky ako som bola ja, bola som len do­čas­nou náh­ra­dou kým tu ne­bol a znova tu je. Ne­viem čo viac ti dal než by som ti dala ja, ale už ne­vlá­dzem dr­žať po­kope všetky tie kusy nášho pria­teľ­stva , ktoré sa chcú len roz­pad­núť.

Nech sa stane však čo­koľ­vek, ja sa chrb­tom ne­oto­čím, ne­odí­dem, bu­dem tu ke­dy­koľ­vek ti na­padne, že ma po­tre­bu­ješ, hoci ma te­raz nech­ceš vedľa seba, lebo taká proste som. Sna­žím sa vi­dieť v kaž­dom len to naj­lep­šie, hoci sama to dobro ne­vi­díš…

Komentáre