pexels.com

Albert vstával každé ráno ešte za tmy. Umyl sa, odkrojil si kúsok chleba a ponáhľal sa na križovatku v centre mesta.Predával tam výtlačky svojich básní, ktoré sám písal. Túžil byť totiž veľkým básnikom. Autorom, ktorého myšlienky sa dostanú do celého sveta. Sedel na tom istom mieste každý deň už pekných tridsať rokov. Do kufríka vždy naložil pomerne ťažký náklad jeho veršov. 

Domov však chodil rovnako „ťažký„. Po rokoch predávania mal už iba jedinú túžbu. Netúžil, aby sa objavil na zozname bestsellerov. Chcel iba potešiť iných. Písal o láske k blížnym, o odpustení a o živote… Miestny chatár sa mu posmieval stále, keď mal cestu okolo. Že či vraj sedí na vajíčkach. Tlač mu prinášala čoraz viac straty ako zisku a tak sa rozhodol, že je čas jeho celoživotnú túžbu a prácu zároveň, nechať plávať. Chatár, do svojej piecky prikladal najskôr vždy papier a až potom drevo. Ponúkol mu, že všetky jeho výtlačky kúpi na spálenie. Albert po dlhom uvažovaní, či ich predať práve jemu, súhlasil.

Čo iné mu ostávalo. Chatár sa jedného večera rozhodol, že si aspoň jednu báseň prečíta. Len tak, zo zvedavosti. Po zdrapoch papiera zrazu začali stekať mierne kvapky jeho zrnitých očí. Všetky básne boli o ňom. Albert ho pripisoval dažďu, ktorý každý deň prebehne jeho trasou a pritom sa za sebou stále vezie kúsok slnka. Pre pýchu a neprajnosť dažďa však jeho slnečné lúče nie je ostro vidieť. Písal o tom, že sa v ňom stále snaží vidieť iba odraz svetla a mať ho aj napriek všetkému rád. Písal o tom, že každý večer mu jeho dlaň pošle krížik na dobrú noc. Chatárovi išlo puknúť srdce, keď čítal tieto riadky… O Albertovi sa možno nezmienilo v novinách a jeho knihy neputovali po celom svete, no on bude už navždy putovať v srdci chatára. Svojimi básňami nezmenil celé ľudstvo ale jedného človeka. To je občas omnoho viac.

Toto sa oplatí čítať

Viac z kategórieZ-Blog