Al­bert vstá­val každé ráno ešte za tmy. Umyl sa, od­kro­jil si kú­sok chleba a po­náh­ľal sa na kri­žo­vatku v cen­tre mesta.Pre­dá­val tam vý­tlačky svo­jich básní, ktoré sám pí­sal. Tú­žil byť to­tiž veľ­kým bás­ni­kom. Au­to­rom, kto­rého myš­lienky sa do­stanú do ce­lého sveta. Se­del na tom is­tom mieste každý deň už pek­ných trid­sať ro­kov. Do kuf­ríka vždy na­lo­žil po­merne ťažký ná­klad jeho ver­šov. 

Do­mov však cho­dil rov­nako „ťažký„. Po ro­koch pre­dá­va­nia mal už iba je­dinú túžbu. Ne­tú­žil, aby sa ob­ja­vil na zo­zname best­sel­le­rov. Chcel iba po­te­šiť iných. Pí­sal o láske k blíž­nym, o od­pus­tení a o ži­vote… Miestny cha­tár sa mu po­smie­val stále, keď mal cestu okolo. Že či vraj sedí na va­jíč­kach. Tlač mu pri­ná­šala čo­raz viac straty ako zisku a tak sa roz­ho­dol, že je čas jeho ce­lo­ži­votnú túžbu a prácu zá­ro­veň, ne­chať plá­vať. Cha­tár, do svo­jej piecky pri­kla­dal naj­skôr vždy pa­pier a až po­tom drevo. Po­nú­kol mu, že všetky jeho vý­tlačky kúpi na spá­le­nie. Al­bert po dl­hom uva­žo­vaní, či ich pre­dať práve jemu, sú­hla­sil.

Čo iné mu ostá­valo. Cha­tár sa jed­ného ve­čera roz­ho­dol, že si as­poň jednu bá­seň pre­číta. Len tak, zo zve­da­vosti. Po zdra­poch pa­piera zrazu za­čali ste­kať mierne kvapky jeho zrni­tých očí. Všetky básne boli o ňom. Al­bert ho pri­pi­so­val dažďu, ktorý každý deň pre­behne jeho tra­sou a pri­tom sa za se­bou stále ve­zie kú­sok slnka. Pre pý­chu a ne­praj­nosť dažďa však jeho sl­nečné lúče nie je os­tro vi­dieť. Pí­sal o tom, že sa v ňom stále snaží vi­dieť iba od­raz svetla a mať ho aj na­priek všet­kému rád. Pí­sal o tom, že každý ve­čer mu jeho dlaň po­šle krí­žik na dobrú noc. Cha­tá­rovi išlo puk­núť srdce, keď čí­tal tieto riadky… O Al­ber­tovi sa možno ne­zmie­nilo v no­vi­nách a jeho knihy ne­pu­to­vali po ce­lom svete, no on bude už navždy pu­to­vať v srdci cha­tára. Svo­jimi bás­ňami ne­zme­nil celé ľud­stvo ale jed­ného člo­veka. To je ob­čas omnoho viac.

Komentáre