Tak dlho si de­fi­no­vala ženu ako nie­koho, kto sa stará, ako nie­koho, kto dáva os­tat­ných na pie­des­tál. Žena, ktorá si rada vy­po­čuje kaž­dého ži­votný prí­beh a po­tom po­radí. Žena, žev­raj musí mi­lo­vať tu a te­raz. Hneď. Bola si pre­dur­čená na to, aby si pre­ko­nala bo­lesť a udr­žo­vala vzťahy a ľudí šťast­nými. Mu­sela si byť ochotná od­pus­tiť chyby, ne­chať mi­nu­losť tak a mi­lo­vať bez pod­mie­nok.

No sku­toč­nosť je tro­chu iná.

V zá­ku­lisí tvo­jej mysle však vieš, že nie­kedy ti ľu­dia ub­lí­žia preto, pre­tože im to do­vo­líš. Pre­tože im dáš ne­sku­točne veľa prí­le­ži­tostí znova ti ub­lí­žiť.

Vieš, že tvoje srdce bolo dané ne­správ­nym ľu­dom, jed­no­du­cho preto, lebo z času na čas ti uká­zali, že ty nie si pri­orita, ale to oni sú. Na­priek tomu sa stále sna­žíš na­ho­vá­rať si, že „Ten­to­raz sa to zmení.“

Ale od­púš­ťa­nie nie­komu, kto nemá vôľu sa zme­niť alebo mi­lo­vať ťa ta­kým spô­so­bom ako mi­lu­ješ ty jeho, je ne­správne. Byť vo vzťahu s nie­kým, koho sprá­va­nie, roz­hod­nu­tia a činy ne­us­tále pri­ná­šajú ne­šťas­tie a škodu, nie je dobré.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Po­ve­dzme te­raz, ži­ješ už lep­šiu po­lo­vicu svojho ži­vota, daj si vo svo­jom ži­vote teba pred os­tat­ných.

Pre­tože keď ťa nie­kto zra­nil, ub­lí­žil alebo zne­užil, dala si mu šancu. Keď nie­kto od­išiel z tvojho ži­vota a ne­skôr sa chcel vrá­tiť, ot­vo­rila si mu dvere.

Mu­síš ve­dieť, že to nie je správne.

Si žena. Si žena, ktorá mi­luje, ktorá sa bez­pod­mie­nečne stará, ktorá od­púšťa. Nič z toho nie je zlé. V sku­toč­nosti je tvoje srdce krásne. Ale mu­síš sa tiež chrá­niť.

Ne­za­slú­žiš si bo­lesť.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Svet sa na ženy ob­čas po­zerá s od­po­rom. Stále ne­máme rov­nosť pri mu­žoch. Ľu­dia krú­tia hla­vou, sú­dia z toho, čo po­čuli a po­ze­rajú sa na to, ako žena od­púšťa mu­žovi, ktorý jej ub­lí­žil. Mys­lia si o žene, aká je slabá.

Ale ty nie si slabá. Si silná, ne­chala si bo­lesť za te­bou. Mi­lu­ješ na­priek chy­bám.

Keď však stra­tíš svoju silu, nie je to niečo, za čo by si sa mala han­biť. Keď ne­cháš nie­koho, komu nie je na­ozaj ľúto, že zlo­mil tvoje srdce, keď ne­cháš nie­koho, kto si to za­slúži alebo má v úmysle znova ti ub­lí­žiť, je to v po­riadku.

V tomto oka­mihu ras­tieš – sto­jíš pred zrkad­lom, po­ze­ráš do svo­jich za­sl­ze­ných očí, vi­díš na te­le­fóne ties­ňové vo­la­nie – to je ten oka­mih, kedy mu­síš mať od­vahu od­pus­tiť a od­ísť.

Navždy.