Táto mladá ta­len­to­vaná žena si za­lo­žila svoju vlastnú módnu značku pod náz­vom ŠOPA di­zajn. Ve­nuje sa vý­robe mód­nych do­pl­n­kov, ktoré ob­sa­hujú prvky tra­dič­ného folk­lóru – najmä ľu­dové or­na­menty. O tejto svo­jej tvorbe nám viac pre­zra­dila v roz­ho­vore.

Ahoj, ako by si sa na úvod opí­sala nie­koľ­kými ve­tami?

Ahoj, vo­lám sa Soňa Ber­gen­di­ová, po­chá­dzam zo Šale, kde aj ži­jem a tvo­rím, mám 28 ro­kov. Som síce dosť uke­caná, ale viac za mňa ho­vorí moja tvorba.

Čo stojí za zro­dom tvo­jej značky ŠOPA di­zajn a ako dlho už pô­so­bíš na slo­ven­skom trhu?

ŠOPA vznikla po skon­čení štú­dia na VŠVU v Bra­ti­slave, kde som štu­do­vala di­zajn. Ale ne­vznikla zo dňa na deň.N ni­kdy som si ne­po­ve­dala „tak zaj­tra si idem za­lo­žiť značku“. Zro­dila sa úplne spon­tánne, možno už v lete v roku 2015, keď som na­ma­ľo­vala prvé ná­uš­nice. Vtedy som si ešte ne­uve­do­mo­vala, že je to za­čia­tok nie­čoho veľ­kého, ne­roz­mýš­ľala som v tomto smere nad ni­čím, ne­vy­hľa­dá­vala som pod­ni­ka­nie. Ro­bila som len to čo, ma baví a to je podľa mňa naj­dô­le­ži­tej­šie. Vtedy je člo­vek šťastný. Naj­lep­šie je ro­biť to, čo vás baví. Ak si mô­žete vy­brať ro­biť niečo, čo vás ne­baví a za­ro­biť veľa pe­ňazí alebo ro­biť to čo vás baví a tiež za­rá­bať – čo si vy­be­riete?

V rámci Slo­ven­ska mám už nie­koľko pre­daj­cov a naj­nov­šie už aj v rámci USA a Me­xika. Ok­rem toho mám svoje pro­dukty na­prí­klad aj v Ja­pon­sku, Číne, Al­žír­sku, An­glicku, na Bali, v Aus­trá­lii… Takže v pod­state kade-tade.

Prečo má tvoja značka práve ta­kýto ná­zov? Má pre teba ne­jaký hl­bší vý­znam?

Veľa ľudí sa ma pýta práve na ten ná­zov, prečo práve ŠOPA. Nie je to len slovo, je to aj kon­krétne miesto – ozaj­stná šopa, kôlňa v pra­vom slova zmysle na dvore u mo­jej babky, kde som ako malá strá­vila celé det­stvo. Rada som sa tam hrá­vala, a keď si te­raz spo­me­niem – už tam vlastne vznikli moje prvé „di­zaj­nér­ske“ kúsky – aj keď len z pa­li­čiek a le­pia­cej pásky. Po­tom, keď som za­čala cho­diť na strednú ume­leckú školu som šopu za­čala vy­uží­vať ako ate­liér a zo­stalo to tak až do skon­če­nia VŠVU.

Šopu do­dnes stále po­u­ží­vam ako ku­lisu pri fo­to­gra­fo­vaní mo­jich pro­duk­tov. A zá­ro­veň – šopa znie fo­ne­ticky veľmi po­dobne ako an­glické slovo shop.

Ako vy­ze­rajú tvoje vý­robky a čím sú je­di­nečné?

Kaž­dého di­zaj­néra ovplyv­ňuje pro­stre­die v kto­rom vy­ras­tal a to naj­lep­šie od­zr­kad­ľuje jeho tvorba. Po­chá­dzam z ro­diny slo­ven­ského fil­mo­vého re­ži­séra Eliáša „Ela“ Ha­vettu. Vy­ras­tala som v pro­stredí, kde sa stále niečo vy­rá­balo. Bola som vždy v cen­tre dia­nia. Môj dedko je ľu­dový ume­lec, čo mi po­skytlo in­špi­rá­ciu pri tvorbe.

Keď som bola men­šia, mys­lela som si, že naj­lep­šie je ísť spolu s da­vom, po prúde, lebo to tak ro­bia všetci a ja som nech­cela vy­čnie­vať. Ale krá­čať spolu s da­vom zna­mená zmiz­núť, stra­tiť svoju je­di­neč­nosť. Vo svo­jich vý­rob­koch som uká­zala práve ta­kúto je­di­neč­nosť, ktorá sa ne­bojí byť iná.

Čo sa sna­žíš pro­stred­níc­tvom svo­jich vý­rob­kov po­ve­dať os­tat­ným?

To, že tra­dí­cia ne­musí zna­me­nať len niečo staré a ne­mo­derné. Člo­vek sa k nej môže po­sta­viť rôzne: môže sa jej od­dať na­toľko, že po­tom ne­vie exis­to­vať v sú­čas­nom svete alebo ne­go­vať všetko tra­dičné a spo­lie­hať sa na to, že vy­myslí niečo lep­šie. Sú to dva ex­trémy a pravda je nie­kde upro­stred. Múdry člo­vek uznáva nie­ktoré tra­dičné hod­noty a tie, ktoré v dneš­nom svete stra­tili is­kru, proste zmení a na­hradí no­vými.

Čo všetko by sme ve­deli nájsť v tvo­jom port­fó­liu? Aké vý­robky?

Za­čala som šper­kami, po roku vznikli prvé dre­vené ka­belky. Vzni­kajú tak uce­lené ko­lek­cie pre dámy aj pá­nov: šperky, ka­belky, ná­ramky, kra­vaty, mo­tý­liky, man­že­tové gom­bíky… v spo­lu­práci s Ale­šom z Ča­pice vznikla ko­lek­cia ma­ľo­va­ných šil­to­viek s dre­ve­ným šil­tom. Za­čala som na­vrho­vať aj vlastnú ko­lek­ciu šiat a ob­le­če­nia, ktorá bude spolu s ka­bel­kami pred­sta­vená na fas­hion show s Lý­diou Eck­hardt 9.11.2018 v Bra­ti­slave.

Stretla si sa už nie­kedy s ne­ja­kou ne­tra­dič­nou po­žia­dav­kou?

Pop­ravde som sa s ni­čím ta­kým ešte ne­stretla.

Tvoje ka­belky sú ručne ma­ľo­vané. Mala si ne­jaké ume­lecké sklony, prí­padne či si ne­štu­do­vala ta­kýto od­bor?

Od pia­tich ro­kov som nav­šte­vo­vala ľu­dovú školu ume­nia, po­tom som sa do­stala na Školu úžit­ko­vého vý­tvar­níc­tva v Bra­ti­slave a po­kra­čo­vala som štú­diom na ka­tedre di­zajnu na bra­ti­slav­skej VŠVU.

Čo by si od­ká­zala všet­kým, ktorí si chcú ísť za svo­jím snom?

Ne­bojte sa byť iní.

Komentáre