Každá z nás ma svoje sny, ciele, plány. Chceme pre­ces­to­vať svet, pí­sať, ma­ľo­vať, tan­co­vať, spie­vať, fo­tiť, tvo­riť. Máme toľko am­bí­cií a sme od­hod­lané od­vážne na­sle­do­vať svoje sny. Až kým sa ne­do­sta­via ťaž­kosti a pre­kážky. A my máme po­cit, že naše úsi­lie a tvrdá práca ni­kam ne­ve­die. Iba már­niš svoj čas! vy­kri­číme svojmu od­razu v zrkadle.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Nie raz sa mi stalo, že som v sl­zách klesla na zem, na­rie­ka­júc nad svo­jou „ne­schop­nos­ťou“. Po­cit, že nie som dosť dobrá na to, čo ro­bím, ma zo­žie­ral zvnútra.

Pred­sta­vo­vala som si os­tat­ných ľudí, ktorí sa ve­nujú rov­na­kej čin­nosti ako ja. Vi­dela som vý­sledky ich práce a svoje chabé po­kusy. Bolo mi zo seba smiešne a cí­tila som sa trápne. A vtedy sa do­sta­vil ten mo­ment – chcela som to vzdať. Vy­kaš­ľať sa na všetko, zlik­vi­do­vať všetky dô­kazy o svo­jich po­ku­soch, pre­stať mí­ňať ener­giu a čas.

pe­xels.com

Ale ten­to­krát to bolo iné ako pred­tým, keď sa do­sta­vili ťaž­kosti. Do­stala som sa už predsa tak ďa­leko! Ne­mô­žem predsa roz­tr­hať mapu svo­jich ži­vot­ných tratí vo svo­jich ru­kách, ako keby ani ni­kdy ne­boli exis­to­vali. Možno som za­blú­dila a ne­viem, ka­diaľ sa vy­brať. No stačí sa mi vrá­tiť o pár kro­kov na­s­päť. Zhl­boka sa na­dých­nuť. A ten­to­krát už skú­se­nej­šia a múd­rej­šia sa vy­dať iným, pros­peš­nej­ším sme­rom.

Uve­do­mila som si, že ča­sto­krát, keď sa do­sta­via ťažké chvíle, máme ten­den­ciu ko­nať prchko, ne­uvá­žene, v ná­vale pr­vot­ných emó­cií. Čo ob­čas môže viesť k ne­pre­mys­le­nému ko­na­niu.

Na­učila som sa, že čo sa týka mo­jich am­bí­cií a plá­nov, vždy sa na ne mu­sím dí­vať ra­ci­onálne, s chlad­nou hla­vou a čisto. Všetko, do čoho sa pus­tím, mu­sím brať pro­fe­si­onálne vážne. Už to viac nie je hra na det­skom ih­risku, z kto­rého môžme ho­ci­kedy utiecť, ak po­ka­zíme hoj­dačku alebo čosi zlo­míme. Od­hod­lala som sa predsa na niečo a ne­zas­ta­nem, kým svoje plány ne­u­sku­toč­ním.

zdroj: pe­xels.com pe­xels.com

Preto, ak sa na­bu­dúce bu­dete cí­tiť bez­mocne a zú­falo, ne­zat­vá­rajte pred se­bou dvere úplne. Na­dých­nite sa, pre­mys­lite si, či to ako sa k ve­ciam sta­viate, je naj­lep­šia voľba. Či by sa to ne­dalo aj inak, lep­šie a náj­dite novú al­ter­na­tívu. Alebo si dajte od všet­kého pauzu, aby po­mi­nula frus­trá­cia a po­tom sa pus­tite do da­nej čin­nosti znova, s dru­hým dy­chom. Ale ni­kdy, ni­kdy to ne­vzdá­vajte! Ob­da­rujte sa ešte jed­ným po­ku­som a po­tom ďal­ším a ďal­ším, ak bude po­trebné, až kým sa ne­do­sta­víte do cieľa.

Komentáre