Vraj človek stretne pravú lásku v živote len raz. Je to presne tá láska, ktorá vám nedovolí spávať, pretože na neho myslíte a nechcete prestať. Budíte sa s úsmevom. On je jeho dôvodom. Poznáte ho ako svoju dlaň. Viete o ňom všetko. A potom zrazu… Jedného dňa..

Jednoducho odíde.

Je ťažké prebudiť sa ráno s dierou v duši a pritom sa tváriť, že je všetko v poriadku, aj keď nie je. Nikto nevedel, čo sa so mnou deje. Denne sa mi pozeralo množstvo ľudí do tváre a pritom ani len jeden z nich netušil, čo sa skrýva hlbšie ako dokážu dovidieť oči. Bol tam smútok. Taký hlboký, že som sa do neho prepadávala. Bola som v ňom tak potopená, že som nevedela cez neho preplávať. Ale nikto by to nechápal. Ako by aj mohol. Viem, že niečo v mojom vnútri zomiera každý deň, keď nemôžem byť s ním. Cítim ako nemám chuť do života. Moje vnútro je ako láva. Žeravé.

Celú ma to zožiera, mám som pocit, že sa z toho zbláznim.

Tak veľmi, neskutočne mi chýbaš, že ani neviem akými slovami by som to vyjadrila. Ani neviem kedy sa náš vzťah začal rúcať. Myslela som, že to prekonáme, veď sme sa predsa ľúbili. Ty si však namiesto toho odišiel. Nebolo to zo dňa na deň, mala som si viac uvedomovať, že nie si samozrejmosť. Nesnažila som sa zachrániť náš vzťah, myslela som si, že „ono” sa to proste vyrieši a všetko bude tak ako na začiatku. Namiesto záchrany sa náš vzťah rozsypal ako domček z kariet a mne zostala len prázdna diera v duši. Neprešiel deň, aby som na teba nepomyslela. Ako sa asi máš? Si šťastný?

Vlastne ani nechcem vedieť či si šťastný, pretože ak by si bol šťastný a bezo mňa, bolelo by to ešte viac. Už som sa snažila dosť, avšak v nesprávnu chvíľu. Čo mám ešte spraviť? Je to ako keby som umierala zaživa. Viem, že umieram každú sekundu, keď si na teba pomyslím.