Vonku bola tma a na ob­lohe hviezdy. A my sme sa išli spolu báť. Do­stali sme toho viac než sme si v tej chvíli mohli priať. Me­siac sa na nás zhora po­ze­ral a v nás ho­rel oheň. Chvíľku som si mys­lela, že sme dvaja blázni. A že v túto noc smieme všetko.

Vy­kro­čila som tmou a blí­žila sa k tebe. Stál si presne na tom mieste. Na chod­níku pri parku. Presne tak ako si mi to pí­sal. Okolo toho miesta som síce cho­dila do školy každý deň, no ne­ve­dela som, že raz, keď sa bu­dem k nemu blí­žiť, tak sa mi budú triasť ko­lená a bu­dem ner­vózne sle­do­vať ho­dinky… Od nášho stret­nu­tia som si nič ne­sľu­bo­vala. Snáď možno ne­jaké rozp­tý­le­nie. A hoci to môže znieť hrozne, no v dneš­nom svete sa to nosí. Rozp­tý­liť sa však nie­kým, býva jed­ným z tých najk­raj­ších rozp­tý­lení…

photo: favim.com

photo: fa­vim.com

Ne­ná­padný, ale veľmi milý. So špe­ci­fic­kým zmys­lom pre hu­mor. Proste blá­zon. S hroz­nými fot­kami. Ale však čo, nech­cela som si ťa hneď brať. A fotky aj tak klamú. Ja tiež ne­vy­ze­rám v sku­toč­nosti tak ako na tých, kto­rými sa pred sve­tom pre­zen­tu­jem.

No „žrala“ som ťa hneď od za­čiatku. Ko­nečne nie­kto, kto ovlá­dal gra­ma­tiku, chá­pal všetky moje sar­kas­tické po­známky a spá­jal si sú­vis­losti. Ne­sna­žil si sa hrať na nie­koho, kto po­je­dol všetku múd­rosť sveta a na­ro­dil sa úplne do­ko­nalý. Aj keď si ne­skôr pri­znal, že na pr­vom rande si to na mňa trošku hral a sna­žil sa byť lep­ším ako v sku­toč­nosti. No ja pri­zná­vam te­raz. Si per­fektný. A ne­mu­síme sa tu na nič hrať. Veď z toho sme už vy­rástli.

Snáď pr­vý­krát v ži­vote som za­žila ten po­cit, že sa vo mne mie­šala zve­da­vosť so vzru­še­ním a strach s oča­ká­va­ním. Nie­kde sa tam však mo­tal aj ne­jaký pud se­ba­zá­chovy, o kto­rom som do vtedy ani ne­ve­dela, že ho mám, a vra­vel mi, že mám ostať doma. Veď si mo­hol byť straš­ným ma­nia­kom so se­ke­rou v aute. Bože, veď ty si tam tú se­keru fakt mal! Vraj kvôli bez­peč­nosti. Ale čej, ty blá­zon?!

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Však ten po­cit, ktorý ma za te­bou hnal, bol sil­nejší než všetky tie os­tatné. Vďaka ti, bože, zaň. Nech to znie ako­koľ­vek bláz­nivo, hneď od za­čiatku som ve­dela, že dnešný ve­čer ne­bu­dem ľu­to­vať. Ale, že si ho bu­dem pa­mä­tať do konca svojho ži­vota… Že na teba ne­bu­dem chcieť ni­kdy za­bud­núť… Mi fakt ne­na­padlo ani na mi­nútu.

photo: favim.com

photo: fa­vim.com

A tak som si na­ho­dila tie naj­lep­šie no­ha­vice, v kto­rých sa môj za­dok ja­vil do­sta­točne malý, na­strie­kala na tričko ob­ľú­benú vo­ňavku a pre­trela pery les­kom. Vlasy som si ne­chala len tak voľne po­le­to­vať. Sa­moz­rejme, že som sa ti chcela pá­čiť. To sa chcem kaž­dému. Ale pri tebe som mala po­cit, že mô­žem byť sama se­bou. Tak sa ne­bu­dem hrať na do­ko­nalú. Ta­kou predsa nie som.

Ešte pred od­cho­dom som naj­lep­šej ka­ma­rátke na­pí­sala tvoje meno. Nech teda vie, keby som sa ne­vrá­tila, u koho ma hľa­dať. A vieš čo? Je to fakt ka­moška. Vraj si mám dnešný ve­čer užiť. Pud mo­jej se­ba­zá­chovy u naj­lep­šej ka­ma­rátky zly­hal tiež. A tak po­sil­nená jej slo­vami a ze­le­ným ča­jom som sa po­brala na miesto, kde si ma mal ča­kať.

Spo­ma­lila som krok. Lampy os­vet­ľo­vali chod­ník, po kto­rom som krá­čala. V tom som ťa tam uvi­dela stáť. V hlave mi pre­le­telo: „To musí byť on. Či nie?“ Podľa tých tvo­jich fo­tiek som fakt ne­mohla v šere ve­čera vi­dieť, či si to ty. No pri­šiel si bliž­šie. Po­zdra­vil si. Prvé, čo mi na­padlo bolo: „hmm tak teda táto re­a­lita sa mi za­čína pá­čiť“. A hneď na to: „ten tvoj hlas. Och, bože, ešte niečo po­vedz“. A v tom si sa niečo opý­tal. To si fakt ne­ve­del, že otázky sú úplne zby­točné, keď som stra­tená vo víre svo­jich myš­lie­nok a spra­cú­vam kon­krétnu si­tu­áciu? Vraj, či sa ťa han­bím. „Nie“. Vy­le­telo zo mňa bez toho, aby som sa vô­bec za­mys­lela nad otáz­kou. Na­cvi­čená fráza, s kto­rou som sa brá­nila, keď mi bolo o de­sať ro­kov me­nej. A tak pri­znám farbu. „Vlastne, áno, som tro­chu v roz­pa­koch…“ „Ale to pri mne ne­mu­síš byť,“ po­ve­dal si a pri­ví­tal ma boz­kom na líce. Teplo tvo­jej ruky mi zo­hrialo v mo­mente srdce a zá­van tvo­jej vo­ňavky opan­tal my­seľ.

Na­sadli sme do tvojho auta. V hlave som mala síce práz­dno, no v ru­kách pa­niku, ktorá sa však kaž­dým met­rom strá­cala. Tri­krát sme sa stra­tili, kým sme došli do cieľa. Celé mesto sme mali zrazu ako na dlani. Mi­li­óny sve­tiel oža­ro­vali kra­jinu strá­ca­júcu sa pod nami. Na chvíľu si ma vy­tia­hol von, pre­tože ten po­hľad za to stál. Triasla som sa zi­mou. Ob­jal si ma. No nie tak ako ob­jíma chla­pec dievča. A nie tak ako ob­jíma muž ženu. Ob­jal si ma tak inak. Ako môj naj­lepší ka­ma­rát, ako člo­vek, kto­rého po­znám celý ži­vot, ako láska môjho ži­vota… V jed­nom ob­jatí zrazu bolo všetko, čo som od ži­vota chcela. Čo som hľa­dala. Práve v tej chvíli si smel byť ku mne blízky. A mne bolo tak dobre, ako ni­kdy pred­tým. A ty si bol sku­točný. Vraj člo­vek má žiť aj sní­vať. A ja som ve­dela, že pri tebe sa to dá.  

photo: favim.com

photo: fa­vim.com

Zima nás za­hnala späť do auta, v kto­rom nám bolo chví­ľami teplo až prí­liš. A sta­čilo k tomu len aby sme sa po­ze­rali do očí. Je­den dru­hému. Už to ale ne­bolo o pís­men­kách a tvá­rach skrý­va­jú­cich sa za mo­ni­to­rom po­čí­tača. Te­raz tu boli dvaja ľu­dia. Z mäsa a kostí, ktorí sa po­znali asi je­den me­siac. No ktorí sa stretli preto, aby os­tali spolu už na celý ži­vot.

Do­mov som prišla s po­ci­tom, že som rov­naká ako som od­chá­dzala. Ale ne­bola som. Ve­čer mi pre­le­tel pred očami ako oka­mih. A aj keď som chcela za­sta­viť čas, tak to ne­šlo. Zrazu som bola iná. Mož­nože za­mi­lo­vaná. Do teba. Ako dieťa, keď sa za­mi­luje do svo­jej hračky a be­rie ju všade so se­bou. Ako keď sa pr­vák za­mi­luje do svo­jej tried­nej uči­teľky a na­kreslí jej ob­rá­zok. Ako keď sa v pu­berte pr­vý­krát tak dobre za­buch­neš a chceš to vy­kri­čať do ce­lého sveta. Presne tak som sa cí­tila. Úplne po­bláz­nená. Zbláz­nená. To­tálne mimo.

photo: pexels.com

photo: pe­xels.com

Chcela som si ťa zo­brať do­mov, chcela som ti na­kres­liť, na­pí­sať a vy­kri­čať to do ce­lého sveta. Že som ťa stretla. Že som dnes ve­čer od­išla za te­bou, hoc som ne­ve­dela, kto si a ako to do­padne. Že som ris­ko­vala všetko. Ale že dnes nič ne­ľu­tu­jem…

Komentáre