Po­sledné no­vem­brové dni sa niesli v akomsi ko­lo­behu, z kto­rého sa po­maly stá­val zvyk. Každý ve­čer sa dí­vala, ako sa za ok­nami stmieva a na ob­lohu vy­stu­pujú hviezdy, alebo ju len za­ha­ľuje hustá hmla. Pri sle­do­vaní tma­vej pa­no­rámy za ok­nom sa roz­ho­do­vala, či sa jej oplatí vy­tiah­nuť tú fľašu Char­don­nay, ktorú kú­pila pri po­obed­ňaj­šom ná­kupe.

Oplatí sa jej siah­nuť po opo­jení čer­ve­ného vína v ob­jatí sa­moty? Bude na druhý deň do­sta­točne silná, aby ustála to po­ní­že­nie, ktoré si chystá spô­so­biť v pod­na­pi­tom stave?

pinterest.comZo­bra­ziť celú ga­lé­riu (4)
zdroj: pin­te­rest.com

Áno, tro­chu sa pod­gu­ráži al­ko­ho­lom. Po­tom siahne po svo­jom mo­bile a v kon­tak­toch si vy­hľadá starú kon­ver­zá­ciu, ktorú spolu viedli na den­nej báze ani nie pred me­sia­com. No te­raz sa iba díva na mi­nia­túru jeho pro­fi­lo­vej fotky pod po­sled­nou odo­sla­nou sprá­vou.

Tá správa pred­sta­vo­vala ich roz­lúčku, hoci ani je­den z nich ofi­ciálne ne­vys­lo­vil svoje zbo­hom.

Ako si tak pre­ze­rala jed­not­livé správy, v ža­lúdku sa jej vy­ná­ral akýsi ne­prí­jemný, chve­jivý po­cit. Zmes vý­či­tiek, skla­ma­nia a hnevu. Mala po­cit, ako keby bola sk­le­nený po­hár, do kto­rého uzav­reli všetky zlé po­city sveta.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
pinterest.comZo­bra­ziť celú ga­lé­riu (4)
zdroj: pin­te­rest.com

Ubitá po­ní­že­ním predsa len siahla po tej na­ča­tej fľaši vína. Uchlip­ká­va­júc si z ná­poja sa roz­ho­do­vala, či vy­to­čiť jeho číslo. Pár­krát zlo­žila mo­bil z rúk. Zo­pár­krát ho aj v ná­vale zú­ri­vosti ho­dila na po­steľ, na­dá­va­júc si, za čo je taká blbá.

No na­ko­niec predsa skon­čila s mo­bi­lom na­le­pe­ným na ucho, ner­vózne vy­čká­va­júc, kým sa vy­zvá­ňa­nie pre­mení na hlas, ktorý po­tre­bo­vala po­čuť. O kto­rom si mys­lela, že ho po­tre­buje po­čuť.

„Haló,“ oz­valo sa zve­davo z dru­hej strany. Z jeho re­ak­cie usú­dila, že nemá ani šajnu, kto mu volá. Už dávno si vy­ma­zal jej číslo z kon­tak­tov. Pri­čom ona si ho strá­žila, ako ne­jaký po­klad.

Na­su­cho pre­gl­gla, hoci v ruke zvie­rala po­hár s ví­nom. Sta­čilo jej za­čuť jeho hlas, len jedno krátke slovo, a v nej sa spus­tila ho­tová la­vína. Všetky po­city, spo­mienky, hádky a skla­ma­nia – to všetko sa v oka­mihu vrá­tilo a za­siahlo ju ako ľa­dová voda do tváre.

Po tom, ako jej od­po­ve­ďou zo­stá­vali len plytké ná­dy­chy, zo slú­chadla sa oz­val ešte ďalší sled slov, no ten­to­raz už oveľa na­lie­ha­vej­ších. Len čo za­čula os­trý pod­tón v jeho hlase, vy­ma­nila sa z oparu spô­so­be­ného jeho ob­ľu­bo­va­ným Char­don­nay.

pinterest.comZo­bra­ziť celú ga­lé­riu (4)
zdroj: pin­te­rest.com

Čo to vlastne ro­bím? spy­to­vala sa sama seba. Vzá­pätí zlo­žila a hneď si aj vy­ma­zala všetky kon­takty na neho.

Po­hár s ví­nom po­lo­žila na kon­fe­renčný sto­lík. Ho­dila na seba svoj ka­bát, obula si to­pánky a vy­behla do noci. Chlad j ští­pal na lí­cach a na kon­coch prs­tov, ale ne­trá­pilo ju to.

Cí­tila slo­bodu a šťas­tie. „Roz­ho­vor“, ktorý sa práve odo­hral sa pre ňu stal roz­ho­du­jú­cim.

Či už triezva alebo v opi­tom stave, ne­mohla sa ni­komu do­pro­so­vať. Ne­mohla ni­koho pro­siť o to, aby ju mi­lo­val. Aby ju zba­vil po­citu osa­me­losti. Možno, že ke­dysi jej ve­del za­bez­pe­čiť po­cit lásky, pod­pory a bez­pe­čia. Ale tie dni už boli preč. Te­raz sa opäť mohla spo­lie­hať už iba na seba. A keď niesla zod­po­ved­nosť za svoj ži­vot, ne­mohla tú úlohu vy­ko­ná­vať zlo­mená.

Komentáre