Prie­merný ži­vot, prie­merný vzťah,
no po­vedz ty, či máš ho rád?
Hen­ten je na­ozaj zlý ka­ma­rát,
načo viac ho v ži­vote mať?
Toto ma ne­baví, na­ozaj strata času,
a ešte k tomu za tak mi­zernú plácu.
Už ma možno ne­ľúbi, ale nech­cem byť sama,
veď predsa chcem byť raz tá mama.
Neh­ral zle, ale ani úplne dobre,
nie­kde me­dzi tým, každý šomre.

Toto nech­cem toto je fakt prí­šerne,
sprá­va­nie do­spe­lých? Na­ozaj mi­zerné.

Chcem to úplne inak, než stačí to tebe,
ja ne­be­riem v úvahu ten šedý prie­mer.

Môj ka­ma­rát? Naj­lepší na svete!
Nie nie­kto komu sa ja­zyk od klam­stiev ple­tie.
Stojí tu vždy pri mne, dáva rady,
ob­čas vy­pus­tíme pary, obie­hame bary.
Ne­zradí, po­drží a hlavne ne­ute­čie,
aj ked sám so se­bou prob­lémy vle­čie.

A tá láska ? Úplne per­fektná jak z telky,
po­vieš si, že ne­čum na tie ob­ra­zovky,
ale áno, musí to byť úp­rimne a čisté,
pri­ro­dzené a navždy za­mi­lo­vané.
Nie si mo­jou mož­nos­ťou,
si mo­jou kaž­do­den­nou voľ­bou,
a me­dzi tým je roz­diel,
či hľa­dáš stále nie­koho,
alebo vieš že srdce bije už len pre neho.
A je si tým úplne isté, žiadne po­city ne­isté,
úmysle čisté, za­ľú­bené do­zaiste.

Po­tom tá práca, čo na­pĺňať ma šťas­tím musí,
nie za ri­ťou šéf, čo nervy mi brúsi.
A ho­vorí ako mám čo ro­biť, žiadna voľná ruka,
tak si vra­víš či ne­robí z teba už ot­roka?

Ces­to­vať po svete, skú­šať nové veci, pl­niť si sny,
ne­ho­vo­riť vždy, že toto je možné len u iných.
Máš rov­nakú moc, rov­naké mož­nosti, a vieš kde sú?
Priamo v tvo­jej hrsti!
Máš v sebe všetko, čo po­tre­bu­ješ k ži­votu o akom sní­vaš,
tak sa už viac neuč skrý­vať, ale pravde do očí sa dí­vať,
svo­jim plá­nom áno ho­vo­riť a ne­ne­chať si to vy­ho­vo­riť.
Lebo ne­pat­ríš do toho stáda, ktoré tupo pláva s prú­dom,
a ne­ve­dia že to kam idú, nie je ich osu­dom.

Komentáre