Mnohé z nás si v dnešnej dobe nevedia vybrať. Nejde len o topánky, farbu vlasov či to pravé jedlo z ktorého nepriberiem. Všetko čo máme na sebe, naše názory i správanie tvoria to kým sme. Alebo kým si myslíme, že chceme byť. Sme ženy, každá sme iná, jedinečná a mali by sme byť na to pyšné. ,,Keby si náhodou našla zlatú rybku s tromi želaniami, čo by si chcela?” Prvé myšlienky v tejto situácii by podľa všetkého smerovali k jednému a to hlavne to nepokašlať a vybrať si niečo, čo skutočne chcem.

Čo však chcem? Veľakrát sme hlavne od chlapov počuli, že nevieme čo chceme, sme nerozhodné. Najradšej by sme mali všetko a zároveň nič a ešte lepšie ak by to za nás rozhodol niekto iný. Je to však ozaj tak? Nemyslím si. Dobre, sem tam sa to stane, ale dôvodom nie je naša nerozhodnosť. Neviem, či za to môže náš prirodzený pud chrániť a starať sa o niekoho, no som si istá, že pri všetkom čo robíme zvažujeme všetky okolnosti a následky.

Ak vyberáme spodné prádlo, nevyberáme ho pre seba. Prirodzene chceme potešiť frajera, frajerku, kamaráta s výhodami alebo chceme zanechať dojem jedinečnej a príťažlivej ženy v náhodnej známosti.

Myslím, že každej z nás aspoň raz blikala stará známa kontrolka čo ak? A koľko krát sme ju poslúchli a urobili inak, ako sme skutočne chceli. V tomto je ukrytá tá mátoha, ktorú chlapi volajú nerozhodnosť. Asi sme si na tú nálepku tak zvykli, že sme ju zobrali ako našu prirodzenú súčasť. Naučili sme sa robiť kompromisy sami so sebou, aby bolo dobre. Dobre kde? Celý náš život je o výberoch, ktoré podriaďujeme niekomu. Myslím, že je čas, aby sme začali trochu mysleli na seba. Aby sme prestali pri každom rozhodnutí myslieť na to, čo si
pomyslia ostatní.

Aby sme sa prestali snažiť  páčiť sa všetkým a nasilu sa chceli odlíšiť. Pretože čím viac sa o to pokúšame, tým viac sme ako jedna. Jasné, veď #bedifferent a prečo? Lebo sa chceme páčiť, byť obľúbené a pre niekoho jedinečné. Môj Pán Božský mi raz povedal, že si ma vybral práve kvôli tomu, že som sa k nemu nepripútala hneď. Nebola som jeho okamžite ako on chcel. A vtedy si vraj povedal si, že ak musí byť lovcom, bude to stáť zato. Veď viete, žiadna cesta, ktorá vyzerá jednoducho, za to nestojí. Stalo sa to pred tromi rokmi, no pamätám si na to, akoby to bolo včera. Celá tá doťahovačka však vôbec nebola o tom, že som nevedela čo chcem.

Práve naopak. Išla som si za tým čo som považovala za správane, doslova som zdrhla na 4 mesiace do zahraničia aby som mohla byť … sama sebou. Vrátila som sa a zrazu som chcela niečo iné. Jeho.

Nešlo o žiaden zlom alebo osvietenie a to mi každá, čo niečo podobné zažila potvrdí. Jednoducho na to prišiel čas. Ten rok ma naučil jednu dôležitú vec –  ak sa moje rozhodnutie nezhoduje s názorom, či chcením niekoho iného, neznamená to, že ho musím zmeniť. A vybrať si tak, aby bolo dobre. Naša nerozhodnosť neexistuje. Ten stav “ja neviem” je len procesom, kedy sa snažíme vyriešiť akúkoľvek situáciu tak, aby boli spokojné všetky strany. Chceme vyhovieť, byť dobré, milujúce a obetavé. Myslím si však, že v tomto smere výrok ,,život je len jeden” dostáva výnimočný význam. Aj náš ženský život je len jeden. Prečo ho neprežiť podľa seba a podľa vlastných pravidiel?

Neobmedzujme sa zbytočným rozhodovaním medzi týmto a tamtým. Naučme sa vždy si vybrať to, o čom sme my presvedčené, že je v danom momente správne. A čo je ešte dôležitejšie, naučme sa to neľutovať, svoje rozhodnutia či skutky. Buďme ženy podľa vlastných pravidiel a nechajme ostatných, nech nás za to milujú alebo nenávidia, pretože ako sa hovorí všetko čo má prísť príde, no  jedine v ten správny čas.