Asi najväčší a najzákladnejší rozdiel je v tom, že smútok je len emócia, pocit, ktorý je vyvolaný predchádzajúcou udalosťou. Ale depresia, depresia je dlhodobý jav, ktorý môže trvať niekoľko týždňov, mesiacov, dokonca aj rokov.

Keď si smutná, väčšinou čakáš kým to prejde, vyrozprávaš sa, alebo sa jednoducho vyplačeš. No pri depresii len dúfaš, aby to prestalo. Nemôžeš sa len tak rozveseliť vtipným videom na YouTube a ani tým, že pôjdeš von s kamarátmi (väčšinou sú tieto pocity ešte horšie). Každý večer si líhaš s myšlienkou aby to všetko prestalo, aby si sa zajtra ráno zobudila a bola to znova ty, dievča, ktoré je plné optimizmu, lásky a pochopenia. Dievča, ktoré rado tancuje, spieva, trávi čo najviac času s priateľmi. No ty sa len každé ráno prebudíš, ani nemusíš otvoriť oči, stačí sa dostať do štádia, kedy už vnímaš okolitý svet a vieš, že to neskončilo.

Vieš, že to bude len ďalší deň plný tvojich nezvratných myšlienok, ktorých sa nedokážeš zbaviť.

Vieš, že máš v mobile 30 neprečítaných správ a cítiš sa vinná zato, že na ne kašleš. Kašleš na svojich kamarátov, vyhýbaš sa stretu s okolitým svetom a každý deň sa snažíš prežiť. Nežiješ, iba prežívaš! Zo dňa na deň, akoby si bola väznená na opustenom ostrove a snažila sa prežiť, kým ťa niekto nezachráni, aj keď vieš, že tvoj záchranca nikdy nepríde. Pri depresii necítiš nič. Cítiš prázdno, máš zablokované pocity akousi neviditeľnou silou, ktorú sa snažíš premôcť, no nejde to. V duši sa s ňou každý jeden deň snažíš pretláčať, no ona vždy vyhrá a tak ti neostáva nič iné, ako len dúfať, že sa raz tá veľká a ťažká ruka v tvojej duši zľutuje a dá ti šancu.

Dá ti ešte jednu šancu. Poslednú…

V spoločnosti plnej ľudí sa snažíš aspoň raz usmiať, no tvoj úsmev nie je úprimný. Nie je ani falošný, ako keď si smutná. Je prázdny ako byt, ktorý si si len nedávno kúpila a chystáš sa ho zariadiť podľa seba, no to zariaďovanie sa len zo dňa na deň odkladá, pretože nevieš, aký máš použiť materiál na podlahu, tak aby vyzerala pekne. Nevieš aký stôl si máš kúpiť do kuchyne. Nevieš či byt vytapetovať alebo premaľovať.

Nevieš nič. V hlave máš prázdno tak ako v duši.

Všetkých ignoruješ ako sa len dá a každú chvíľu sa snažíš dostať z tej ľuďmi preplnenej miestnosti, len aby si sa necítila tak uzavretá ako si. Využiješ každú príležitosť, len aby si sa dostala von, občas zvolíš aj útek, pretože kolaps je to posledné, čo ti v tomto stave chýba. A keď vyjdeš von, keď sa konečne dostaneš z toho neznesiteľného hluku, ktorý ty sama počuješ päťkrát hlasnejšie, cítiš rýchly tlkot svojho srdca, snažíš sa zhlboka dýchať a vlastne prichádzaš na to, že nemáš kam utiecť. Nevieš kam ísť, aby si sa necítila tak ako sa cítiš, nemáš kam uniknúť, cítiš sa ako v začarovanom kruhu alebo bludisku, ktoré nemá východ.

Premýšľaš o úniku od svojich myšlienok, od tých všetkých pozitívne naladených ľudí, premýšľaš o úniku z tohto sveta.

Smútok prichádza náhle, no depresia, depresia je akási loď, plná tvojich myšlienok. Jeden deň je to iba akási plťka opustená uprostred oceánu a ďalej je to už Titanic, ktorý sa potápa hlboko pod hladinu oceána. Ty sa potápaš…