Ži­jeme v dobe, kedy sa ľu­dia roz­hodli vy­kro­čiť s da­vom. Spra­vili presne ten krok, kto­rým dali na­javo, ako za­sle­pene sa ne­chali vtiah­nuť do stáda. V snahe sply­núť s da­vom sa ne­chali pri­pú­tať ná­zormi dru­hých, žijú ži­voty, ktoré ani ne­pat­ria im a krá­čajú ces­tou, ktorá im nie je ur­čená.

Člo­vek si pre­stal vá­žiť sa­mého seba. Pre­stal ve­riť v je­di­neč­nosť, v krásu svo­jej fan­tá­zie, v silu svo­jich myš­lie­nok. Od­mieta si str­hnúť z očí masku a vi­dieť ne­spo­četné množ­stvo spô­so­bov vy­nik­núť. Sme tak silné osob­nosti, no zá­ro­veň tak ľahko ovplyv­ni­teľné. Ne­chá­vame si ra­diť od ne­správ­nych ľudí a na­miesto toho, aby sme sa z toho omylu vy­kľuli s po­nau­če­ním, pre­tr­vá­vame v stave, keď ná­zory os­tat­ných stoja nad tými na­šimi. Bo­jíme sa vy­jsť na ulicu v žl­tých pod­ko­lien­kach a s klo­bú­kom na hlave v sych­ra­vom dni, len aby sme spra­vili deň kraj­ším. Bo­jíme sa usmiať sa na cu­dzieho člo­veka, pre­tože čo by si asi tak o nás mo­hol po­mys­lieť. Áno, v tomto spo­číva naše sply­nu­tie… Sply­nu­tie s da­vom. V hlave nám ví­ria myš­lienky, čo si o nás ľu­dia po­mys­lia. Ná­zory cu­dzích ľudí sú pre nás ve­ľa­krát dô­le­ži­tej­šie, než tie naše.

foto: pe­xels.com

Po­zrime sa iba na so­ciálne siete a ich vplyv na nás, na ľudí schop­ných osob­nej ko­mu­ni­ká­cie, vrúc­nych ob­jatí a slov, ktoré nás do­kážu tak za­hriať pri srdci. Nie­kto to môže na­zvať mo­der­nou do­bou, vy­ví­ja­jú­cou sa tech­ni­kou, no ja v tom vi­dím aj o kú­sok viac. Vi­dím v tom od­chá­dza­júce pria­teľ­stvá, ne­zmy­selné roz­chody, zby­točné hádky, stratu sú­kro­mia, chvíle od­cu­dze­nia čle­nov ro­diny…

Vážme si nád­herné oka­mihy ži­vota a náj­dime v nich zmy­sel, aj keby sa pre iného mohli ja­viť ab­surd­nými. Ve­dieme vlastné ži­voty a naše sny dr­žíme vo vlast­ných ru­kách. Je len na nás, ako sa voči tejto sku­toč­nosti po­sta­víme. Či sa bu­deme ráno roz­ho­do­vať, čo si ob­liecť pri myš­lienke, ako bu­deme vy­ze­rať v očiach os­tat­ných, alebo v očiach, ktoré sú sú­čas­ťou nás. Či si bu­deme stále do­kola opa­ko­vať, že to roz­hod­nu­tie je ne­správne, pre­tože ni­kto iný to tak ne­robí, alebo sa chy­tíme myš­lienky, že to na­ozaj ni­kto iný tak ne­robí a vy­uži­jeme šancu vy­nik­núť. Dať na­javo to, kým sme a prečo sme sa roz­hodli žiť a nie pre­ží­vať, ne­žiť podľa do­ko­na­lej schémy a pred­stáv os­tat­ných. Dať na­javo kým sme a kým chceme byť v bu­dúc­nosti, bez vý­či­tiek pri po­mys­lení na to, kto si čo o nás bude mys­lieť.

zdroj: pe­xels.com foto: pe­xels.com

Ne­rúťme sa do ru­tiny bež­ného ži­vota iba preto, lebo sa to od nás žiada. Spo­loč­nosť nás pri­nú­tila za­bud­núť na našu voľ­nosť. Sme spú­taní v kruhu pra­vi­diel, do­ko­na­losti a stra­chu z ne­ús­pe­chu. Ži­vot sa môže zdať kom­pli­ko­vaný a ob­čas sa môže zdať, že je aj ne­z­vlád­nu­teľný. No iba v tom prí­pade, ak bu­deme tejto myš­lienke ve­no­vať svoju po­zor­nosť. Preto sa ne­ne­chajme od­ra­diť ná­zormi dru­hých ľudí, no ani ži­vo­tom sa­mot­ným.

Pre­stá­vame sa po­ze­rať na svet srd­com a viac sa zau­jí­mame o hmotné veci, veci vi­dené očami. Práve im ve­nu­jeme naše srdce a tým pre­stá­vame vi­dieť krásu vo všed­ných ve­ciach. Buďme ot­vo­rení no­vým mož­nos­tiam, úp­rimní voči os­tat­ným, spon­tánni v kráse da­ného oka­mihu a hlavne ne­zá­vislí od ná­zo­rov os­tat­ných. Ne­sp­lyňme s da­vom… Na­opak, ukážme mu svoju pod­statu je­di­neč­nosti.  

A ikeď ži­jeme v dobe, kedy sa ľu­dia roz­hodli vy­kro­čiť s da­vom, je na kaž­dom z nás, či sa roz­hod­neme krá­čať s nimi, alebo z davu vy­kro­číme vlast­ným sme­rom.

Komentáre