Žijeme v dobe, kedy sa ľudia rozhodli vykročiť s davom. Spravili presne ten krok, ktorým dali najavo, ako zaslepene sa nechali vtiahnuť do stáda. V snahe splynúť s davom sa nechali pripútať názormi druhých, žijú životy, ktoré ani nepatria im a kráčajú cestou, ktorá im nie je určená.

Človek si prestal vážiť samého seba. Prestal veriť v jedinečnosť, v krásu svojej fantázie, v silu svojich myšlienok. Odmieta si strhnúť z očí masku a vidieť nespočetné množstvo spôsobov vyniknúť. Sme tak silné osobnosti, no zároveň tak ľahko ovplyvniteľné. Nechávame si radiť od nesprávnych ľudí a namiesto toho, aby sme sa z toho omylu vykľuli s ponaučením, pretrvávame v stave, keď názory ostatných stoja nad tými našimi. Bojíme sa vyjsť na ulicu v žltých podkolienkach a s klobúkom na hlave v sychravom dni, len aby sme spravili deň krajším. Bojíme sa usmiať sa na cudzieho človeka, pretože čo by si asi tak o nás mohol pomyslieť. Áno, v tomto spočíva naše splynutie… Splynutie s davom. V hlave nám víria myšlienky, čo si o nás ľudia pomyslia. Názory cudzích ľudí sú pre nás veľakrát dôležitejšie, než tie naše.