Skalné dno je osamelé miesto. Ak ste tam boli, viete, o čom hovorím. Môže ísť o jednu alebo o viac sérii životných tragických udalostí, ktoré vás presne tam prinášajú. Čo je ale to dno? Myslím si, že je to pre každého niečo iné. Ja to vidím ako hlbokú čiernu dieru, z ktorej sa nedá vyjsť. Sedím tam a rozmýšľam, prečo som sa tam sakra dostala.

Až konečne, po dlhom čase, nájdem dostatok síl na to, aby som sa chytila pomocného lana a pomaly vystupovala smerom hore k svetlu. Niektorí majú šťastie a majú niekoho, kto im pomôže ale to neznamená, že ich nemôžu odmietnuť.

pexels.com

Je to teda iba na mne, aby som investovala určité úsilie, aby som sa pevne chytila a vyliezla nahor. Dokonca aj vtedy, keď si už myslím, že som na pokraji síl, dostanem sa odtiaľ.

Ale tu príde kameň úrazu. Akonáhle sa pomaly vrátim k normálnemu životu, budem túžiť po ľudskom kontakte, rovnako ako niekto, kto žil na púšti a túži po vode. Je to ľudská potreba, potreba základná ako pitie, jedenie a spanie.

Ale nedokážem to. Pretože som dlho bola sama na skalnom dne. Na dne, kde nie je ani život, ani známka energie. Je to príliš silné. Tie zážitky a okolnosti, ktoré ma tam dostali.

No teraz začnem premýšľať. Čo budem mať, ak nájdem podobného človeka, ktorý zažil to, čo ja. Niekoho, kto pozná ten pocit, aké je to byť na dne a sám. Niekto, kto má toľko sily sa dostať von a je stále pripravený bojovať o všetky dobré veci, ktoré zostali na tomto svete. Čo keby som našla niekoho, kto bol v podobnej čiernej diere ako ja? Ten človek by ma vedel pochopiť. A nie je to práve to, čo najviac chceme? Porozumenie a pochopenie?

Toto je o tebe, milý človek, ktorý to čítaš …