Skalné dno je osa­melé miesto. Ak ste tam boli, viete, o čom ho­vo­rím. Môže ísť o jednu alebo o viac sé­rii ži­vot­ných tra­gic­kých uda­lostí, ktoré vás presne tam pri­ná­šajú. Čo je ale to dno? Mys­lím si, že je to pre kaž­dého niečo iné. Ja to vi­dím ako hl­bokú čiernu dieru, z kto­rej sa nedá vy­jsť. Se­dím tam a roz­mýš­ľam, prečo som sa tam sakra do­stala.

Až ko­nečne, po dl­hom čase, náj­dem do­sta­tok síl na to, aby som sa chy­tila po­moc­ného lana a po­maly vy­stu­po­vala sme­rom hore k svetlu. Nie­ktorí majú šťas­tie a majú nie­koho, kto im po­môže ale to ne­zna­mená, že ich ne­môžu od­miet­nuť.

pe­xels.com

Je to teda iba na mne, aby som in­ves­to­vala ur­čité úsi­lie, aby som sa pevne chy­tila a vy­liezla na­hor. Do­konca aj vtedy, keď si už mys­lím, že som na po­kraji síl, do­sta­nem sa od­tiaľ.

Ale tu príde ka­meň úrazu. Ako­náhle sa po­maly vrá­tim k nor­mál­nemu ži­votu, bu­dem tú­žiť po ľud­skom kon­takte, rov­nako ako nie­kto, kto žil na púšti a túži po vode. Je to ľud­ská po­treba, po­treba zá­kladná ako pi­tie, je­de­nie a spa­nie.

Ale ne­do­ká­žem to. Pre­tože som dlho bola sama na skal­nom dne. Na dne, kde nie je ani ži­vot, ani známka ener­gie. Je to prí­liš silné. Tie zá­žitky a okol­nosti, ktoré ma tam do­stali.

No te­raz za­čnem pre­mýš­ľať. Čo bu­dem mať, ak náj­dem po­dob­ného člo­veka, ktorý za­žil to, čo ja. Nie­koho, kto po­zná ten po­cit, aké je to byť na dne a sám. Nie­kto, kto má toľko sily sa do­stať von a je stále pri­pra­vený bo­jo­vať o všetky dobré veci, ktoré zo­stali na tomto svete. Čo keby som na­šla nie­koho, kto bol v po­dob­nej čier­nej diere ako ja? Ten člo­vek by ma ve­del po­cho­piť. A nie je to práve to, čo naj­viac chceme? Po­ro­zu­me­nie a po­cho­pe­nie?

Toto je o tebe, milý člo­vek, ktorý to čí­taš …

Komentáre