Sneží a ja kráčam pomedzi poletujúce vločky, ktoré ma jemne šteklia po tvári. Vchádzam do baru, sadnem si na barovú stoličku a čakám na obsluhu. Objednám si whisky značky Jameson. Dvojitú, tri ľady.
Je to bežná rutina. Rada sem chodím po práci, je to oddych. Nie je mojím cieľom niekoho zbaliť, ani nikoho nového spoznať. Mojím cieľom je pozorovať ľudí, premýšľať o nich, vymýšľať si okolo nich príbehy. Je to pre mňa forma odreagovania, načerpania inšpirácie. Najprv sa napijem alkoholického moku a počkám, kým sa mi otvorí myseľ. Zaplatím, presúvam sa od baru a hľadám voľný stôl. Výborne. Našla som stôl v rohu, odtiaľ budem mať najlepší výhľad. Posadím sa a pustím sa do svojej obľúbenej činnosti.
Ja pozorujem iných
Pri stole naľavo vidím skupinku asi siedmych ľudí. Všetci sa náramne bavia, džavocú, popíjajú. Akurát dievča s dlhými vlasmi a ofinou padajúcou do očí pozerá na chlapca, ktorý jej pohľad opätuje. Ako keby boli iba oni dvaja, akoby svet a ostatní ľudia neexistovali. Čítali si v očiach rovnaké vyznania. Zrazu tejto dievčine niečo pošepkal chlapec po jej boku, vstal a odišiel.
Rozhliadla sa po ostatných a smutne zahľadela na chlapca, s ktorým si pred chvíľou vymieňala láskyplné pohľady. Už sa na ňu nepozeral, miesto toho pozeral neprítomne do mobilu. Potom sa obzrel po ostatných a neprítomne sa zasmial, no ani nevedel, čomu sa všetci smejú, asi nejaký žart. Dievča sa postavilo, oblieklo a odišlo. Chlapec oproti sa konečne pustil do debaty s ostatnými a kývol na barmana.
Upila som si ďalší hlt, ľad sa mi už pomaly začal v pohári roztápať, ale nevadí, stále si drink zachováva svoju chladnosť. Takú chladnosť, ktorou žena pri stole na pravej strane obdarúva toho chudáka, ktorý sa snaží byť milý. On stále niečo rozpráva a keď skončí, nechá priestor pre odpoveď ženy, s ktorou sedí za jedným stolom. Jej odpoveďou je upitie si nejakého džúsu a netrpezlivé obzeranie sa po miestnosti. Akoby hľadala pomoc, aby ju niekto zachránil od nepodareného rande. Čo jej to len tára? Občas sa na neho usmeje, ale jej úsmev nie je úprimný, skôr taký cez zuby. Neviem, koho mi má byť viac ľúto. Preto radšej hľadám niečo šťastnejšie.
Obzerám sa ďalej po miestnosti a vidím prichádzajúci pár. Krásne oblečená žena a muž v smokingu. Galantne jej pomáha z kabátu, odsunie jej stoličku, počká, kým si sadne a sadá si oproti nej. Dívajú sa na seba pulzujúcou energiou, iskrí to medzi nimi, len čo je pravda. Chytí ju za ruku, občas pohladí po tvári, kývne na barmana a ten vzápätí prináša dva poháre ružového vína a nejaké krekry. Rozprávajú sa. Možno o práci, možno o tom, aký mali deň, možno aj o tom, ako veľmi sa milujú. Musela som sa nad nimi pousmiať.
Niekto pozoruje mňa
Očami som ďalej putovala po miestnosti. Zaujal ma muž, ktorý sedel úplne sám pri stene. Mal pred sebou pivo a pozeral sa na mňa. Akoby ma študoval. Ostala som na neho civieť a nenapadlo ma nič múdrejšie ako dvihnúť pohár do vzduchu, aby som si s ním pomyselne pripila. Bože, úplne som nechápala, čo sa deje. Začervenala som sa a radšej som uhla pohľadom. Párik, ktorý som sledovala, sa presunul od svojho stola na malý parket a začal tancovať. Ich oči boli plné lásky.
„Máte voľné?“ opýtal sa ma zrazu niekto. Dvihla som zrak a zisťujem, že je to ten muž, s ktorým som si symbolicky pripila.
„Nech sa páči, posaďte sa,“ odpovedala som. Spýtavo som na neho hľadela, čo asi tak chce.
„Už dlhšiu dobu vás pozorujem. Už od kedy ste sem prišli. Išli ste k baru, objednali si pitie, šli k tomuto stolu a pozeráte sa po ostatných. Vôbec nikoho nehľadáte vo vchodových dverách. Nikoho nečakáte? Iba tu sedíte a pozorujete ľudí. Fascinuje ma to.“ Z jeho očí som vyčítala úprimný záujem. Tak som sa dala do vysvetľovania, aj keď som vysvetľovať nič nemusela, ale celkom ma dostalo, že si niekto všimol, čo robím. Pretože on to vystihol úplne najlepšie.
„Nuž,“ začala som, „odhalili ste ma.“
„Áno, to som si myslel, ale moja otázka znie prečo? Čo z toho máte? Čo vlastne vidíte? Ja tu vidím iba ľudí, ktorí sa sem prišli odreagovať, vypiť si, zabaviť sa. Neviem, čo je na ostatných také zaujímavé. Lebo všimol som si, že ste úplne ponorená do toho, čo vidíte, ale, čo je to – TO, čo vidíte?“ Asi bol z toho zmätený, teraz som mu to už vysvetliť musela.
Čas na vysvetlenie
„Viete, jediné, čo musíte urobiť, aby ste mi porozumeli, je, že sa budete dívať na svet mojimi očami. Vravíte, že tu nevidíte nič zaujímavé, že vidíte len ľudí, ktorí sem chodia zapíjať ťažký deň v práci. Áno, keď sa pozriete na túto miestnosť ako na celok, uvidíte len akýsi chaos. Ale skúste sa pozerať trochu inak. Pozerajte sa po častiach. Pozorujte ľudí pri jednotlivých stoloch. A skúste mi povedať, čo vidíte.“ Vyzvala som ho.
Pozrel na mňa, akoby to ešte stále nechápal. Ale pozrel sa na stôl naľavo, potom na stôl napravo a nakoniec na stôl v strede. Chvíľu mu to trvalo, no ja som mala čas. Bola som trpezlivá. A zrazu som mu videla v tvári ten výraz, možno presne taký, aký videl on na mne. Akoby mu to už začalo dochádzať. „No, povedzte mi, čo vidíte.“ Vyzvala som ho znova.
Strhol sa, akoby som ho prebudila zo spánku. Potom začal: „Pri tamtom stole naľavo je tlupa ľudí, všetci sa tam náramne bavia, len henten jeden chalan pozerá smutne na dve prázdne miesta. Nechápem prečo, ale určite musí byť poriadne smutný. A pozrite tamto, ten muž oproti tej žene. On je úplne roztrasený, asi už chvíľu majú trápne ticho, ona iba srká svoj drink cez slamku a stále si kontroluje hodinky na ruke. A tamten stôl v strede, pozrite sa naň.“
Poklepal ma pritom na ruke, lebo skutočne trval na tom, aby som sa tým smerom pozrela. Bola som v nemom úžase. Ten pán v smokingu zrazu kľačal na zemi pred tou krásnou dámou. Otváral krabičku a v jej očiach som uvidela prekvapenie, radosť, šťastie a slzy. Objala ho okolo krku, asi už plakali obaja, bozkávali sa a nevedeli prestať. Nikto si to v tej miestnosti nevšíma, iba my dvaja. Ja a ten neznámy pán, ktorého zrazu začali ľudia v miestnosti zaujímať. Otočil sa na mňa s úsmevom a slzami v očiach. Už tomu chápal.
„Vidíte, pozreli ste sa na svet mojimi očami. Nie je to nič prelomové. Nechcem, aby ma po práci zaujímali peniaze, či som v práci niečo nepokazila, nechcem, aby ma zaujímali povrchné veci. Ja všade naokolo vidím iba lásku. Či je opätovaná alebo nie, či je pravá alebo len bláznivá. Keď sa pozriem na svet a ľudí okolo +vidím, že aj oni, všetko, čo robia, robia pre ten jeden účel. Robia to pre lásku. A mňa pozorovanie ľudí inšpiruje. Niekedy sa potrebujem zastaviť a pozorovať ako plynie život. Vidieť, čo je vo svete a v živote skutočne dôležité. A nevidím to len v bare, ale aj na námestiach, v uliciach, keď vyhliadnem von oknom, v televízii. Môžete to vidieť a cítiť aj vy, ak sa pozriete na svet otvorenými očami.“
Neznámy muž, ktorý mi robil spoločnosť, sa na mňa vďačne pozrel. „Ďakujem, nikdy som si to neuvedomoval, otvorili ste mi oči. Už presne viem, čo mám teraz vo svojom živote robiť.“ Postavil sa a odišiel. Skôr vybehol. Neviem, kam utekal, ale možno išiel urobiť niečo, čo sa dlho urobiť bál. Prvý krok. Možno je niekde jeho láska, ktorá na ten prvý krok čaká.
Spokojne som dopila svoju whisky, obliekla som sa a vyšla na studenú ulicu. Sneh stále padal a pomaly mi sadal do vlasov. Hľadám, ktoré miesto navštívim nabudúce. Miesto, na ktorom zas a opäť niekomu otvorím oči.
