My ženy sme zvláštne osoby. Do­ká­žeme byť ne­do­stupné, naj­mil­šie na svete a mr­chy zá­ro­veň. Sme­jeme sa, keď je nám naj­hor­šie a tvá­rime sa, že sme v po­hode. Svetu kla­meme do očí, no člo­veku, kto­rého sku­točne mi­lu­jeme, ne­do­ká­žeme kla­mať ani mi­nútu. Roz­pa­či­tým úsme­vom mas­ku­jeme našu úz­kosť. Na ins­ta­grame sme tie naj­šťast­nej­šie osoby na svete ale je to tak aj v sku­toč­nosti?

Po­ze­rám sa ti do očí a roz­mýš­ľam, kde je pravda. Ako sme sa do­stali do bodu, že si ne­máme čo po­ve­dať. Res­pek­tíve ja ti už ne­mám čo po­ve­dať. Naj­rad­šej by som ti po­ve­dala ďa­ku­jem a po­dala v na­šom vzťahu ka­pi­tu­lá­ciu.

Nech­cem ráno vstať s po­ci­tom viny, že ťa ne­viem uro­biť do­ko­nale šťast­ným. Nech­cem pre­mýš­ľať nad tým čo som mohla po­ve­dať ale ne­po­ve­dala. Na­stal zlom a ja som si uve­do­mila, že ne­pot­re­bu­jem za­chra­ňo­vať vzťah. Pri­jala som sku­toč­nosť, že my dvaja ne­bu­deme ni­kdy spolu fun­go­vať ako nor­málny pár. Pre­tože my nech­ceme nor­málny vzťah.

Ne­pot­re­bu­jeme mať sto spo­loč­ných fo­tiek na so­ciál­nych sie­ťach, ne­pot­re­bu­jeme si pí­sať za­mi­lo­vané správy, ne­pot­re­bu­jeme byť do­ko­na­lým pá­rom. Po­tre­bu­jeme sa len na­vzá­jom mi­lo­vať. Po­tre­bu­jeme lásku, ktorá nás spa­ľu­jú­cim spô­so­bom ničí, vy­tvára ne­za­bud­nu­teľné spo­mienky a v na­šich moz­goch vy­tvára eufó­riu šťas­tia pri po­mys­lení na toho dru­hého.

Chceme byť blázni čo sa budú spo­ločne smiať pri­mi­tív­nym ko­mé­diám. Chceme byť tými, čo sa budú na druhý deň po hádke smiať nad ma­li­cher­nos­ťou, kvôli kto­rej sa po­há­dali. Ne­mu­síte hľa­dať do­ko­na­losť tam, kde nie je po­trebná. Ne­mu­síte mať na­va­rené a po­up­ra­to­vané 365 dní v roku a tak to je aj vo vzťahu. Po búrke vždy vy­jde slnko, preto láska pro­sím ťa, ni­kdy to so mnou ne­vzdá­vaj lebo ani ja to ne­vzdá­vam s te­bou.

Komentáre