Byť s jed­nou oso­bou nie­koľko ro­kov nie je jed­no­du­ché, pre­tože vzťahy sú veľmi krehké. Krehké, asi ako čín­sky por­ce­lán.  Moji ro­di­čia sú svoji už 25 ro­kov. Ce­lých 27 ro­kov sa mi­lujú. Od­ma­lička cí­tim ich nák­lon­nosť, vlastne si pa­mä­tám, ako mi tým koľ­ko­krát žrali nervy.

Raz, keď som se­dela s ma­mou pri víne a sle­do­vali sme ne­jaký film v telke, opý­tala som sa jej túto otázku „Čo je podľa teba láska?“, moja ma­mina sa na mňa s mi­lým úsme­vom po­zrela, od­pila si z vína a po­ve­dala: „Zlato, to je, keď ťa chlap roz­čúli tak, že ho chceš za­biť, ale zá­ro­veň vieš, že ho ne­ko­nečne mi­lu­ješ. To je láska.“

Od toho ve­čera som si za­čala ešte viac vší­mať ako sa ľú­bia. Pre­tože nie­kedy ne­stačí po­ve­dať „Mi­lu­jem ťa“. Na­prí­klad, keď sa ráno zo­bu­dím, môj otec nám chystá ra­ňajky, mame spraví kávu a de­siatu do ro­boty. Vy­čistí jej to­pánky a po­tom spolu se­dia ra­ňaj­kujú, pijú kávu a roz­prá­vajú sa. Raz za čas si pus­tia hudbu a tan­cujú. Len tak doma, v obý­vačke, sami pre seba.

zdroj: unsp­lash.com

Ne­vo­lajú sa me­nami, ale „Mamka“ a „Ocko“. Vždy, keď nie­kam idú, dr­žia sa za ruky. Často si dá­vajú jemné bozky… Všetky tieto ma­lič­kosti, kto­rých je omnoho viac, ich stále dr­žia po­kope. Prav­dou však je, že lásku si pre­ja­vujú aj inak. Stane sa, že sa sem- tam kvôli nie­čomu chy­tia, pre­tože im na nich stále zá­leží.

Preto si mys­lím, že re­cep­tom na lásku sú ma­lič­kosti, ktoré pri­dá­vame po­stupne a s roz­umom. Ča­som to­tiž všetko zo­všed­nie a aj tieto drob­nosti, ktoré v ži­vote po­tre­bu­jeme a ktoré nás ro­bia šťast­nými. 

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Komentáre