Bojíš sa? Ak áno, čoho? Bojíš sa, že stratíš milovanú osobu? Hádali ste sa? Ublížili ste si? Miluješ ho, ale napriek tomu si mu spôsobila bolesť?

Je tu niečo, čo si myslím, že ti potrebujem povedať. A ty to potrebuješ počuť.

Hnev a krik, to sú preoblečený strach a sklamanie. Strach zo straty, z neuznania. Vlastného aj vzájomného. Sú to len nástupné či začiatočné fázy tých skutočných, za nimi stojacich pocitov. A to mnohé veci vysvetľuje.

Koľkokrát nám vlastná hrdosť nedovolila povedať „Mrzí ma to.“ Koľkokrát si si myslela, že na tie slová, ktoré si vyslovila, sa dá zabudnúť. A dá? Slová sú azda tou najnebezpečnejšou zbraňou. Nôž ti poreže dlaň, ale slová sa ako ostré črepiny neustále budú samé pripomínať.

Záleží nám na niekom a potom sa s ním takto bohapusto dokážeme hádať. Lebo si myslíme, že chceme tomu druhému dobre. A pravdepodobne aj naozaj chceme, ale v tej chvíli v prvom rade potrebujeme dotyčného oboznámiť s tým, ako veľmi sa mýli on a ako veľmi sme sa napríklad my mýlili v ňom. Krása. Ako rýchlo len dokážeme my hlupáci vykonať jeden druhému takéto niečo. Milovaným ľuďom, paradoxne a aj práve pre to, že sú milovanými. Ah, meškáme za tou opičou evolúciou.

Ale predsa, ešte sme na tom veľmi dobre, kým sa o nás má kto báť. Horšie by to bolo opačne. Je to požehnanie, mať niekoho, kto sa o nás bojí. Niekoho, komu na nás záleží.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.