Keď som na Mi­chala pro­stred­níc­tvom mo­jej zná­mej, Aničky (na všet­kých nád­her­ných fo­to­gra­fiách v tomto článku), na­ra­zila, mys­lela som si, že je len ďal­ším fo­to­gra­fom. No na jeho so­ciál­nych sie­ťach som na­šla viac, než len fo­to­gra­fie žien. Každá fo­to­gra­fia má svoj prí­beh, zo­bra­zuje pri­ro­dzenú krásu žien. Od te­ma­tic­kých fo­to­gra­fií, po spon­tánne zá­bery v prí­rode. Nie, Mi­chal nie je len oby­čaj­ným fo­to­gra­fom žien, či ty­pic­kým „fas­hion“ fo­to­gra­fom.

Zdroj : Mi­chal Čer­ňan­ský
  • Po­vedz nám takto na úvod niečo o tebe a tvo­jej práci.
    M : Som por­trétny fo­to­graf (nie­len) in­tro­vert­ných diev­čat a mla­dých žien. Fo­tím osem ro­kov a mo­jimi ob­ľú­be­nými té­mami sú nad­ča­sové snové kon­cepty, fan­tasy/sci-fi a kla­sické por­tréty. Rád ľu­ďom „dá­vam po­stavy“, kto­rými môžu na chvíľu byť a zveč­niť sa tak na fotke. Ta­kisto ma teší uka­zo­vať ľu­ďom ich krásu, ktorú v nich vi­dím.

 

  • Ako si sa vlastne k fo­to­gra­fo­va­niu do­stal?
    M : Fo­te­nie ma vý­raz­nej­šie pri­tiahlo v osem­nás­tich. V ro­dine to mám, fo­ťák môj otec aj dedo vlast­nili a po­u­ží­vali ich na do­ku­men­tačné účely, no ni­jak zvlášť si ich ne­pa­mä­tám. Ne­viem už presne, ako to u mňa za­čalo, no asi som jed­ného dňa chy­til do ruky malý di­gi­tálny kom­pakt mo­jich ro­di­čov a za­čal fo­tiť všetko, čo ma zau­jalo. A sa­moz­rejme to vy­ze­ralo strašne. Te­raz mám dvad­sať­šesť, svoju už druhú zrkad­lovku, fil­mový fo­ťák môjho otca, druhý od deda (ob­čas ich ešte po­u­ží­vam), a fo­tím… me­nej strašne. Po­ve­dal by som, že sa stále cí­tim ako za­čia­toč­ník, no po­krok sa­moz­rejme vo svo­jom re­mesle vi­dím kaž­dým ro­kom. A ľu­dia ma na­zý­vajú fo­to­gra­fom tak často, že som to vzdal a už sa tak na­zý­vam aj ja.

 

  • Prečo fo­tíš len ženy ? 
    M : Je na to nie­koľko dô­vo­dov. Ženy je jed­no­duch­šie do­stať pred fo­ťák. Ľu­dia skôr rad­šej ob­di­vujú fo­to­gra­fie žien (ženy aj muži). Vždy pre mňa bolo jed­no­duch­šie trá­ve­nie času so že­nami než s mužmi a mys­lím si, že s nimi viem ko­mu­ni­ko­vať ľah­šie. A u žien je práca so svo­jím zo­vňajš­kom omnoho hl­b­šie za­ko­re­nená – móda, lí­če­nie, účesy, mo­di­fi­ká­cie tela, všetko má v žen­skom svete viac roz­me­rov než v muž­skom. No ne­rád pra­cu­jem so že­nami, ktoré sa viac sú­stre­ďujú na roz­voj svojho tela než mysle. A naj­rad­šej uka­zu­jem krásu utia­hnu­tej­ších či ne­vý­razne pô­so­bia­cich žien – keď sa vi­dia na disp­leji či ob­ra­zovke a od úžasu ne­spoz­ná­vajú samé seba, to je ten naj­lepší po­cit.

 

  • Čo ťa naj­viac mrzí na že­nách tejto doby ? 
    M : Že pa­dajú do po­dob­nej pasce ako dnešní muži a stá­vajú sa iba úlom­kom toho, kým by mohli byť. V spo­loč­nosti chý­bajú dobré vzory, už náj­deme len ce­leb­rity – ľudí, z kto­rých nám uka­zujú iba jednu malú úžasnú časť. Je veľmi ťažké za­cho­vať si čistú hlavu pri kon­takte so so­ciál­nymi sie­ťami, mé­diami a re­kla­mami, mys­lieť za seba a po­ve­dať si, čo chceme z vlast­nej ini­cia­tívy a čo už ro­bíme, pre­tože chceme byť ob­ľú­be­nejší a po­za­bud­núť na svo­jich dé­mo­nov. Od­ďa­ľu­jeme sa od seba na­vzá­jom a bo­jíme sa uká­zať si všetko.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk
Zdroj : Mi­chal Čer­ňan­ský
  • Aké bolo tvoje naj­ne­oby­čaj­nej­šie fo­te­nie ?
    M : Je ťažké vy­brať si jedno, vy­be­riem si teda to, z kto­rého som do­te­raz prek­va­pený. Po­čas môjho uni­ver­zit­ného Erazmu v Nór­sku za mnou jed­ného dňa prišla ne­mecká spo­lu­žiačka z iného od­boru, že po­čula, že fo­tím a že či by som ju mo­hol na­fo­tiť pre jej pria­teľa, kto­rému doma chý­bala. A že či mi ne­vadí, že ona ho chce prek­va­piť aktmi. Ni­kdy pred­tým som v prí­rode akt ne­fo­til (mu­seli sme byť v prí­rode, pre­tože in­te­riér sme žiadny ne­zoh­nali), tak som si po­ve­dal – prečo nie? Takže som fo­til krásnu Ne­mku v krás­nom nór­skom lese de­sať mi­nút pešo od in­trá­kov úplne nahú. Boli asi štyri stupne, všade hmla a vlhko a sa­moz­rejme po­tom pre­c­hladla, hoci na­šťas­tie nie vážne. No a na po­ďa­ko­va­nie mi upiekla tortu, ktorú som sám ne­mal ako zjesť, tak som sa po­de­lil so spo­lu­žiakmi a obaja sme tak­ticky za­ml­čali, čo presne sme fo­tili. (Jej pria­teľ bol mi­mo­cho­dom nad­šený.)

 

  • Čo by si po­ra­dil zlep­šiť že­nám pri fo­tení sa­mých seba ?
    M : Sel­fie (svojky je mi­mo­cho­dom pre mňa oveľa kraj­šie slovo) si mo­bi­lom ni­kdy ne­foťte, keď ne­mu­síte! Fo­ťáky v mo­bi­loch majú veľmi ši­roké ob­jek­tívy, teda zmes­tia do zá­beru veľa, no za cenu za­kri­ve­nia ob­razu a jeho de­for­má­cie. Preto máte na­prí­klad také veľké nosy, keď si fo­títe tvár, alebo máte ob­rov­skú bradu, ak sa fo­títe zo­spodu. Ak už ne­máte inú mož­nosť ako fo­tiť sa mo­bi­lom, vy­užite to vo svoj pros­pech, sle­dujte svetlo, per­spek­tívu a čo to s va­šim te­lom robí. Ob­zrite si samé seba v zrkadle a uvi­díte, čo sa vám páči a čo nie. Ak mô­žete, po­u­žite zrkad­lovku alebo si kúpte ob­jek­tívy na smart­fón z in­ter­netu, sú veľmi lacné a ve­dia ro­biť zá­zraky. Alebo sa ne­chajte viesť a fo­tiť fo­to­gra­fom – ak vie, čo robí, ukáže vám veľa uži­toč­ných vecí pri pó­zo­vaní a ot­vorí ob­zory o tom, čo si vší­mať. Rad­šej me­nej po­riad­nych fo­tiek, ako veľa ta­kých, s kto­rými bu­dete nie úplne spo­kojné.

 

  • Kedy sú pre teba ženy najk­raj­šie ?
    M : Keď pre­ko­najú strach, keď sa ne­han­bia vlast­niť samé seba, keď si tvo­ria svoju vlastnú krásu a baví ich to. Keď sú od­hod­lané a zra­ni­teľné zá­ro­veň, lebo všetci sme takí.

 

  • Čo sa sna­žíš vo svo­jich fo­to­gra­fiách zo­hľad­niť ? 
    M : V pod­state fo­tím dvoma spô­sobmi – buď má fotka byť „pekná“, čiže zo­bra­zo­vať krásu člo­veka, ako ju vi­dím ja, alebo má roz­prá­vať prí­beh. Oba spô­soby vy­uží­vam rád a často. Najprv sa môj sub­jekt musí pá­čiť sám sebe, bez toho pre mňa fotka ne­fun­guje.

    Zdroj : Mi­chal Čer­ňan­ský
  • Vi­díš fo­to­gra­fo­va­nie ako svoju bu­dúc­nosť ? 
    M : Ne­mám po­tu­chy. Ne­viem si pred­sta­viť, že by ma fo­te­nie v ur­či­tom bode pre­stalo ba­viť, ale o de­sať ro­kov možno zme­ním ná­zor. Na­vyše v pod­ni­kaní som hrozný a úp­rimne ne­viem, či by som sa do­ká­zal pre­sa­diť. V kra­jine ako Slo­ven­sko, kde si ľu­dia ne­zvyknú dá­vať ro­biť por­tréty často a ešte úplne ne­ro­zu­mejú hod­note fotky, je to ťažké. Ale ne­vi­dím to úplne bez­ná­dejne, možno sa mi to po­darí.

 

  • Máš ne­jaký fo­to­gra­fický sen, ktorý by si chcel do­siah­nuť ?
    M : Chcel by som pra­co­vať so skve­lým tí­mom ľudí na pro­duk­ciách ako z iného sveta, fo­tiť veci ako vy­stri­hnuté z filmu, po­čí­ta­čo­vej hry či knihy. Fo­tiť pre­pra­co­vané kos­týmy, úžasné scény a fas­ci­nu­jú­cich ľudí. Ces­to­vať za fot­kami, uká­zať všet­kým, akú krásu máme na svete.

 

Mi­cha­lovi veľmi pekne ďa­ku­jem za zod­po­ve­da­nie všet­kých otá­zok a po­skyt­nu­tie fo­to­gra­fií Aničky, ktorú mi­mo­cho­dom mô­žete sle­do­vať aj na jej Ins­ta­gra­mo­vom pro­file : @anic­kat­rav­ni­cek

Komentáre