Stále hľa­dáme šťas­tie a po­koj. Ale roz­mýš­ľala si nie­kedy nad tým, že jed­ným z pr­vých kro­kov je ve­dieť od­pus­tiť? Možno si mys­líš, že to je bulls­hit, ale ja ti to te­raz tro­chu vy­svet­lím.

V ži­vote sa ti stane veľa vecí a je jedno, z kto­rej strany ti to osud za­veje. Či sú to ro­di­čia, čo ťa v det­stve ne­pod­po­rili, otec, čo od­išiel a ne­sta­ral sa, alebo je to ka­ma­rátka, čo pod­lo­mila ko­lená, či fra­jer, čo bol uplný pako. Zo­stane to v tebe. Stále máš v hlave otázky prečo to uro­bili. V čom si ty ne­bola dosť dobrá. Že ťa ne­do­ce­nili tak, ako mali. Ale z týchto otá­zok, pre­mýš­ľaní o tom, ako je to správne, aj tak na konci chvíľ, kedy pra­cuje tvoj mo­zog na plné ob­rátky, vy­jdú vždy vý­čitky. Keby sa ti oz­vali, ako by si za­re­a­go­vala? Tvá­rila by si sa, že sa nič ne­stalo alebo by si dala do viet tie pravé pod­tóny na to, aby tá do­tyčná osoba po­cho­pila, že si ešte stále na­hne­vaná? Skôr by to bola ta druhá mož­nosť. Uká­zať im, že po­chy­bili. A to je presne to, o čom ho­vo­rím. Mys­líš na to ob­čas. Na tú bo­lesť, čo ti spô­so­bili. Na ťažké chvíle v tvo­jom ži­vote, ktoré zo­stro­jilo ich sprá­va­nie. Si na­hne­vaná vždy, keď sa do toho zase za­hĺbiš. Ale malo by to byt inak.

Ty aj ja vieme, ako sa za­cho­vať správne. Ale aj tak vieme zra­niť aj my. Po­zrela si sa na to nie­kedy takto? Roz­mýš­ľala si nie­kedy nad tým, aké máš oča­ká­va­nia? Či nie sú moc veľké? Ne­re­álne? Keď si to pri­pus­tíš a pop­re­mýš­ľaš nad tým, prečo to uro­bili. Aký bol ich dô­vod, smer kto­rým chceli ísť, či oko­lie, ktoré ich ovplyv­nilo, trošku ti od­ľahne. Pre­tože zrazu do­sta­neš iné od­po­vede ako to, že ich máš ne­ná­vi­dieť. Do­sta­neš presne tie vý­sledky, ktoré roz­trhnú tú sk­ľu­ču­júcu re­ťaz na tvo­jom srdci a dajú ti voľ­nosť, pre­tože príde zmie­re­nie sa s tým, čo sa stalo. Uve­do­míš si, že všetko je tak, ako má byť. Otec od­išiel, ale možno si s ma­mou mala väč­šiu voľ­nosť, ne­mu­seli roz­ho­do­vať dvaja, roz­ho­do­vala len mama, ktorá z lásky k tebe do­vo­lila viac ako by do­vo­lil otec. Opus­til ťa fra­jer, ale as­poň vieš, že máš šancu stret­núť nie­koho k tebe viac pa­su­jú­ceho. A ka­moška, ktorá sa ne­za­cho­vala naj­lep­šie, ne­chala voľ­nosť pre tú, ktorá bude pri tebe stáť navždy. Takže s týmto fak­tom príde od­pus­te­nie. Zrazu sa bu­deš ve­dieť na­dých­nuť. Usme­ješ sa. Uve­do­míš si, že nič nie je také zlé, ako vy­zerá, či ako si to my vy­tvo­ríme v hlave. A vtedy bu­deš oveľa šťast­nej­šia ako ke­dy­koľ­vek pred­tým. Ne­bu­deš na­via­zaná na ľudí, ktorí za to ne­stáli a ne­bu­deš v sebe pre­cho­vá­vať to jedno veľké, svie­tiace ne­ga­tí­vum ob­vi­není, rán, vý­či­tiek a ne­vy­rov­na­nosti.

 

Tak čo? Ne­cháš to ísť, nech si šťastná? Od­pus­tíš?
tumblr_mh5atgl7Ai1rmv620o1_500foto: tum­blr
co­ver foto: funt­weak.com

Komentáre