Diana Há­ge­rová je bý­vala fi­na­lis­tka Miss Uni­verse 2009, te­le­vízna a roz­hla­sová mo­de­rá­torka, ktorá sa mo­men­tálne teší s na­ro­de­nia dcérky Iza­bely. Aj tak si na­šla čas, aby od­po­ve­dala na otázky o ma­ter­stve, hod­no­tách, pri­ori­tách a ne­vyhli sme sa ani té­mam ako krása či se­ba­ve­do­mie.

Ahoj Diana. V pr­vom rade by som ti chcela zag­ra­tu­lo­vať k dcérke Iza­bele. Av­šak naj­skôr by si sa mohla pred­sta­viť. Po­známe ťa ako krásnu mo­de­rá­torku v te­le­ví­zií i v rá­diu, no kto je Diana Há­ge­rová v sú­kromí?

Ďa­ku­jem veľmi pekne. Diana je podľa mňa oby­čajná baba, ktorá sa rada teší z ma­lič­kostí ži­vota. Trošku pun­tič­kárka, ale aj fil­mová ma­niačka, ktorá si dlhé chvíle kráti čí­ta­ním kri­mi­ná­lok alebo cvi­če­ním jógy. A naj­nov­šie a vlastne naj­dô­le­ži­tej­šie z toho všet­kého, je mama.

Je asi jasné, že mo­men­tálne ti robí ra­dosť tvoja dcérka. Ako ťa ma­ter­stvo a te­ho­ten­stvo zme­nilo?

Každá bu­dúca ma­mička vníma na sebe zmeny, sa­moz­rejme nie­len vi­zu­álne. Ani ja nie som iná. Te­ho­ten­stvo mi ot­vo­rilo dvere do sveta, ktorý som do­vtedy vní­mala viac ako po­zo­ro­va­teľ či „ob­časný náv­štev­ník“. Do sveta, ktorý mi stále a stále po­nú­kal nové in­for­má­cie o vý­chove detí, sta­rost­li­vosti, doj­čení, po­treb­nom ob­le­čení a vy­ba­vení…

No a čo sa týka ma­ter­stva, hoci si ho uží­vam ešte len krátko, ži­vot sa mi zme­nil o 180stup­ňov – znie to ako klišé, že? Ale je to jed­no­du­cho tak. Naj­dô­le­ži­tejší je ten malý člo­vie­čik, na kto­rého sa ne­viem vy­na­dí­vať a všetky jeho po­treby- teda u nás za­tiaľ pa­pa­nie, ka­ka­nie, spin­ka­nie a moj­ka­nie, ve­e­e­e­e­eľa moj­ka­nia.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

V rámci nášho heš­tegu #Slo­ven­kadna pod­po­ru­jeme mladé diev­čatá a ženy, aby si viac ve­rili, aby po­cho­pili, že sú vý­ni­močné a krásne. Ako sa vi­díš ty, čo sa týka krásy? Máš s tým prob­lém, alebo sa cí­tiš do­sta­točne se­ba­ve­dome?

Dnešný svet sa prí­liš fo­ku­suje na von­kaj­šiu krásu a snaží sa nám na­nú­tiť ne­jaké kri­té­riá, správne miery, veľ­kosti atď. Ale tak to ne­fun­guje, veď krása je predsa veľmi re­la­tívny po­jem. Na­prí­klad ja som v det­stve bola skôr cha­la­nisko v zo­strihu mi­kádo, ktorý lo­zil po stro­moch a mal množ­stvo mod­rín a škra­ban­cov. S ma­ľo­vát­kami som sa za­čala „ka­mo­šiť“ až na stred­nej aj to len tak trošku a ne­mám po­cit, že by to na mne za­ne­chalo ne­ga­tívne ná­sledky, práve na­opak! Dô­le­žité pre mňa je, že som sa v tom da­nom, ale aj v tomto ob­dobí ži­vota cí­tila sama so se­bou spo­kojná.

Ak nie­ktoré kočky po­tre­bujú umelé mi­hal­nice a vrstvu make-upu a iné nič len stra­patý dr­dol na hlave, ok. S ni­kým sa ne­mu­síme pre­te­kať, veď každá z nás je iná – svoja a práve to je to krásne. A ja osobne mám oveľa rad­šej vnú­tornú krásu člo­veka ako von­kaj­šiu.

Aká je tvoja pred­stava ab­so­lút­neho šťas­tia?

Ab­so­lútne šťas­tie pre­ží­vam práve te­raz. Mám mi­lu­jú­ceho par­tnera, s kto­rým mám úžasnú dcérku, moja ro­dina a ľu­dia, na kto­rých mi zá­leží sú zdraví a v po­riadku – to je pre mňa ab­so­lútne to naj­do­ko­na­lej­šie šťas­tie a pra­jem kaž­dému, aby na­šiel to svoje.

Ak by si mala spo­me­núť jednu vlast­nosť, ktorá ťa vy­sti­huje, aká by to bola?

Je tu jedna ty­pická zá­le­ži­tosť, ktorú na mňa ve­dia ľu­dia čo ma dobre po­znajú. Som až pre­hnane do­chvíľna, ba priam všade sa sna­žím prísť ešte skôr ako je po­trebné. Nie­kedy je to na škodu, najmä keď sa mám stret­núť s člo­ve­kom, ktorý je môj presný opak a vždy mešká. To ma vždy pri­vá­dza do zú­fals­tva.. Te­raz som ale v úplne no­vej si­tu­ácii, s ma­lým bá­bät­kom sa ob­čas stane, že ne­stí­hate na presne do­hod­nutý čas, tak uvi­díme ako to bu­deme zvlá­dať.

Aké je tvoje ži­votné motto, alebo fi­lo­zo­fia podľa kto­rej ži­ješ?

Ne­mám žiadne kon­krétne motto. Sna­žím sa každý deň za­čať s úsme­vom, žiť prí­tom­ným oka­mi­hom a uží­vať si každú mi­nútu na ma­xi­mum.

Čo ťa štve na dneš­nom svete? Je niečo, čomu by si chcela po­môcť a tak vy­užiť svoju slávu pre dobrú vec?

Hnevá ma, že ľu­dia sú v dneš­nej dobe ľa­hos­tajní. K ži­vot­nému pro­stre­diu, k miestu kde žijú, k ľu­ďom okolo seba, tak tro­chu ku všet­kému. A pri­tom by len sta­čilo zlo­žiť si klapky z očí alebo ne­po­ze­rať chvíľu do mo­bilu. Nech­cem tu roz­dá­vať ne­jaké uni­ver­zálne rady na „zá­chranu sveta“, ale mys­lím si, že ak by každý za­čal ma­lými krô­čikmi od seba, do­ká­zali by sme zme­niť veľa vecí – efekt mo­tý­lieho krídla. Ne­máte aj vy lepší a krajší deň, keď sa hneď ráno na vás nie­kto usmeje? Na­prí­klad pre­da­vačka v ob­chode alebo vo­dič au­to­busu?

Akého ži­jú­ceho člo­veka naj­viac ob­di­vu­ješ?

Mohla by som pí­sať o fi­lan­tro­povi, umel­covi, spi­so­va­te­ľovi, ved­covi.. Ale člo­vek, kto­rého úplne naj­viac na svete ob­di­vu­jem a uzná­vam je moja ma­mina. Na­priek tomu, že je žena vie byť tvrdá a roz­hodná, ale zá­ro­veň veľmi cit­livá a žen­ská. Má ne­uve­ri­teľný vše­obecný pre­hľad, je sčí­taná, pria­teľ­ská, úp­rimná, sr­dečná a má skvelý hu­mor. A ja dú­fam, že jej vý­cho­vou sa as­poň časť týchto vecí na mňa na­le­pila.

Čo je pre teba naj­cen­nej­šia vec, akú vlast­níš? Mys­lím z ma­te­riál­nych vecí.

Pri­znám sa, že na ma­te­riál­nych ve­ciach si veľmi ne­za­kla­dám. Ale ak sa hl­b­šie za­mys­lím, naj­cen­nejší je pre mňa te­le­fón. Nie pre svoju ma­te­riálnu hod­notu, ale pre to čo re­pre­zen­tuje. Je to moje spo­je­nie s ro­di­nou a blíz­kymi ľuďmi, s kto­rými ak­tu­álne ne­mô­žem byť.

Se­díš v jed­nej miest­nosti s diev­ča­tami, ktoré majú 15 až 20 ro­kov. Roz­prá­vate sa o ži­vote a pý­tajú si od teba radu alebo ne­jakú dobrú myš­lienku. Čo by si im po­ve­dala?

Už v mla­dom veku 15-20 ro­kov ro­bíme zá­sadné ži­votné roz­hod­nu­tia – vý­ber školy, bu­dúce sme­ro­va­nie svojho ži­vota, za­čí­name prvé vážne vzťahy a preto by som diev­ča­tám po­ra­dila, aby si jasne de­fi­no­vali čo v bu­dúc­nosti chcú a aby si išli za tým. A ak sa ná­ho­dou z ne­ja­kého dô­vodu ne­ve­dia v nie­čom roz­hod­núť, nech ne­zos­tá­vajú vo svo­jej ne­ve­do­mosti, ale nech ko­mu­ni­kujú – s pe­da­gógmi, s ro­dičmi, s ľuďmi vo svo­jom okolí. Veď predsa, kto sa ne­pýta, nič sa ne­doz­vie.

Komentáre