Srdce mám rozlámané asi na milión kúskov . V myšlienkach sa vraciam stále nazad a nerozumiem prečo si mi rozprával o spoločnej budúcnosti, deťoch, zážitkoch a domove. Celý deň sledujem telefón či sa ešte ozveš, napíšeš ako ťa to mrzí, že si vtedy len nevedel čo povedať. NIČ. Žiadna správa, telefonát. Nič. Len ticho. Boľavé. Také to ticho, čo prehluší  vodopád a je plné spomienok a sĺz. Chce sa mi kričať do ticha, počkať ťa pred domom a spýtať sa prečo. No nedokážem to. Namiesto toho si plním čas sledovaním puklín stien na plafóne a zabúdam jesť, piť aj žiť. Premýšľam ani neviem nad čím a každý zvuk, pohyb alebo rutina je spojená s tebou. Vidím ťa. Všade a stál. Hľadám v hlave logické riešenie ako sa odmotať od ilúzie ktorú si vytvoril.

zdroj: unsplash.com

Prejdú dni aj týždne. Jediné moje riešenie vidím v útek. V úteku od teba, spomienok, miest, ciest a pocitov. Neviem aká vzdialenosť by bola dostatočná na to, aby mi pomohla vymazať ťa a zabudnúť. Zlomená sadám do lietadla a verím v zázrak. Ten sa však nekoná. Celé dni presedené na pláži v slnku, tisíce kilometrov od teba s vedomím, že tebe to je zrejme jedno. Pozorujem hviezdy a chcem ti napísať ako mi chýbaš a že by si tu mal byť so mnou a vidieť to. No cez tie všetky rany je tu ešte kúsok tej hrdosti, ktorá mi to nedovolí.

Tak  prejdú ďalšie dni. Dlhé a prázdne. Plné slnka a vôní, no ja som schopná vnímať iba tú bolesť čo po tebe ostala. Na pokraji síl a vyčerpania sa objaví niečo ako iskra. V tej pavučine pocitov a myšlienok sa viem sústrediť iba na nohy zaborené v piesku. Pomaly začínam vnímať lúče slnka a vodu, ktorá omýva moje nohy. Cítim bolesť v každej časti svojho tela a mám pocit, že by ma nerozveselilo ani šteniatko. Dýcham. Mám pocit, že z posledných síl si uvedomujem aký je to dar. To, že dýcham. Voňavý morský vzduch. Moje myšlienky sa menia. Už sa neľutuje. Slzy, ktoré mi tečú po tvári už nie sú od smútku. Sú z náhleho uvedomenia si, že si mi vstúpil do života, aby si ma spravil silnejšou.

zdroj: pexels.com

Odložím slnečné okuliare, ktoré sa stali oponou medzi mnou a okolím na dlhé, dlhé týždne  a skočím do mora. Voda pomaly zmýva tie mesiace trápenia. Ležím v piesku a po ani neviem ako dlhej dobe sa mi tvár usmieva. Sila a vďačnosť, ktorú cítim, nie je možné opísať.

Bolesť nie je trestom. Je darom. No uvedomiť si to trvá nejaký čas.

Stojím v letiskovej hale. Dívam sa na ľudí okolo seba a rozmýšľam o ich osudoch. O tom, koľko je tu zlomených sŕdc, opustených duší, či ľudí, ktorí ešte neprišli na to, že pre šťastie sa musíme rozhodnúť.

Vraciam sa tam kde sa to všetko začalo aj skončilo. Iba tak. Vraciam sa iná. Silnejšia. Tam nikde v oblakoch si uvedomujem, aké mám šťastie iba pre to, že sa na tie oblaky môžem pozerať. Vychutnávam si každú sekundu a ďakujem ti. Za tú bolesť, lásku, ktorú som cítila aj keď iba chvíľku, no hlavne ti ďakujem za to, že si ma spravil silnejšou akou som kedy bola.

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.