Bola som osobou, ktorá si vždy všetko brala až veľmi blízko ku srdcu. Bola som príliš emotívna. Dokázali ma raniť ľudia, ktorí využívali moje city. Postupom času som zisťovala, že ma to emocionálne ničí. A to dosť. Že takto sa trápiť nemôžem a môj život nemôže byť závislý od niekoho iného, okrem mňa samej. Uvedomila som si, že k čomu som nepripútala svoje srdce, to ma nikdy nejak hlboko neranilo.
Vždy som sa pripútavala skôr, než som zistila či si to ten dotyčný vôbec zaslúži, a keď odišiel, zakaždým som sa rozbila na malinké kúsky. Nevedela som si predstaviť život ďalej. Dnes chápem, že srdce mám len jedno a nikomu a ničomu nedovolím, aby mi ho znovu zničil za pár sekúnd. Svoje srdce vlastním iba ja, a je len na mne, k čomu sa rozhodnem ho pripútať, aj s vedomím, že keby daná osoba odišla, odíde s ňou aj časť zo mňa. Uistím sa či si to moje srdce zaslúži a tým mu ušetrím mnoho bolesti.
Teraz mám vo svojom živote jasno. Viem, čo chcem, a čo zas nie. Keď v tom nebudem mať jasno, život mi nadelí, čo sa mu zachce. Neuspokojím sa s niečím, pričom bude moje srdce pochybovať a ani s niečím, čo funguje iba na polovicu, teda iba z mojej strany. Už viac nebudem pripisovať ľudom dôležitosť v mojom živote, keď ja nemám miesto v tom ich…
