Bola som oso­bou, ktorá si vždy všetko brala až veľmi blízko ku srdcu. Bola som prí­liš emo­tívna. Do­ká­zali ma ra­niť ľu­dia, ktorí vy­uží­vali moje city. Po­stu­pom času som  zis­ťo­vala, že ma to emo­ci­onálne ničí. A to dosť. Že takto sa trá­piť ne­mô­žem a môj ži­vot ne­môže byť zá­vislý od nie­koho iného, ok­rem mňa sa­mej. Uve­do­mila som si, že k čomu som ne­pri­pú­tala svoje srdce, to ma ni­kdy ne­jak hl­boko ne­ra­nilo.

Vždy som sa pri­pú­ta­vala skôr, než som zis­tila či si to ten do­tyčný vô­bec za­slúži, a keď od­išiel, za­kaž­dým som sa roz­bila na ma­linké kúsky. Ne­ve­dela som si pred­sta­viť ži­vot ďa­lej. Dnes chá­pem, že srdce mám len jedno a ni­komu a ni­čomu ne­do­vo­lím, aby mi ho znovu zni­čil za pár se­kúnd. Svoje srdce vlast­ním iba ja, a je len na mne, k čomu sa roz­hod­nem ho pri­pú­tať, aj s ve­do­mím, že keby daná osoba od­išla, od­íde s ňou aj časť zo mňa. Uis­tím sa či si to moje srdce za­slúži a tým mu ušet­rím mnoho bo­lesti.

Te­raz mám vo svo­jom ži­vote jasno. Viem, čo chcem, a čo zas nie. Keď v tom ne­bu­dem mať jasno, ži­vot mi na­delí, čo sa mu za­chce. Ne­us­po­ko­jím sa s nie­čím, pri­čom bude moje srdce po­chy­bo­vať a ani s nie­čím, čo fun­guje iba na po­lo­vicu, teda iba z mo­jej strany. Už viac ne­bu­dem pri­pi­so­vať ľu­dom dô­le­ži­tosť v mo­jom ži­vote, keď ja ne­mám miesto v tom ich…

Komentáre