Už pre­šlo dosť času od­vtedy, ako sme sa na­po­sledy roz­lú­čili. Vlastne, ani sa to nedá na­zvať roz­lúč­kou. Bolo to len oby­čajné ahoj, ktoré si vy­slo­vil a ja som vzá­pätí vy­stú­pila z vlaku. Možno si si svoj ži­vot pred­sta­vo­val inak a s nie­kým úplne iným, no ja som ti to ni­kdy ne­dala za zlé. Pa­mä­táš? Nie, ne­chý­baš mi. Už som po­cho­pila, že takto je to správne. A pri spo­mienke na teba sa mi už ne­hrnú do očí slzy. Trvalo to prí­liš dlho, ale som rada za to všetko čo sa stalo.

Pri­znám si, že ob­čas pre­mýš­ľam nad slo­vami čo ak.. Ale už to nie je to pre­hnané ana­ly­zo­va­nie sprá­va­nia. Už sú to len myš­lienky, ktoré ešte ne­našli svoj vlastný úkryt v mo­jej hlave. Myš­lienky a zvláštne otázky, ktoré mi pred­tým ube­rali z môjho noč­ného spánku. Keby sme na­šli spo­ločnú reč, čo by si mi po­ve­dal? Po­ve­dal by si mi, že som ti chý­bala? Po­ve­dal by si mi, že sa často pre­chá­dzaš okolo (nášho) ja­zera? Po­ve­dal by si mi, že ťa nie­ktoré veci úp­rimne mr­zia? Keby sme na­šli spo­ločnú reč, roz­prá­vali by sme sa tak ako ke­dysi dávno v noci na sta­rej dre­ve­nej la­vičke?
Mo­men­tálne mám po­cit, že ak by sa to ná­ho­dou stalo a stretli by sme sa na ne­ja­kom ti­chom mieste, ne­po­ve­dal by si nič. Ab­so­lútne nič. Na­do­budla som do­jem, že jed­no­du­cho by si po­ze­ral do zeme a tvá­ril sa, že si ma ani ne­za­hlia­dol. Že ti ne­sto­jím ani za to, aby si sa po­zrel do mo­jich očí. Po­cho­pím, ak by si to na­ozaj spra­vil. Ale po­tom by som ťa už v ži­vote nech­cela vi­dieť. Lebo by si to bol práve ty, čo si len tak zba­belo od­išiel. A možno si stále do­te­raz nie som ani istá, či si bol ku mne vždy úp­rimný. Po tom všet­kom, čím sme si pre­šli, ti možno raz za to aj po­ďa­ku­jem. Ak bu­dem mať slab­šiu chvíľu a v sebe tro­chu vína. Možno. Kto vie. Aj keď to možno ne­bolo me­dzi nami ne­bolo vždy prí­jemné, bola som rada, keď sme sa spolu stre­tá­vali. No už sa asi ne­doz­viem pravdu na otázku, prečo si od­išiel..

Navždy. A bez úp­rim­nej roz­lúčky…..

Komentáre