Prirodzene sa nám slovo láska spája s niečím krásnym. So šťastnými chvíľami, zaľúbenými pohľadmi, svetom oblečeným do ružovej. Každý ju hľadá, občas doslova aj naháňa, chce ju chytiť a nepustiť. Ak ju máš na dosah, no zrazu cítiš pochybnosti, potom to nie je v poriadku. Buď si ju vezmeš so všetkým čo prináša, alebo daj ruky preč.
Je to cit, ktorý je na začiatku tak jednoduchý. Ešte nemá žiadne pravidlá, nepozná komplikácie ani prekážky. To všetko príde až časom. Dovtedy si máš užiť to najkrajšie, čo ti obdobie začiatku vzťahu prináša. Máš po nej túžiť a ak ti je opätovaná, bezhlavo do nej padnúť. No a čo? Veď si len človek. Keď ťa však pomyslenie na vzťah desí, chyba nie je v nej.
Nie je to láska, ale ty
To v tebe je problém, ktorý si možno nechceš priznať. To ty si tá, ktorá na nej hľadá chyby, len aby si mala výhovorku na to, prečo sa jej nepoddať. Zrejme na ňu nie si vôbec pripravená. Máš v sebe uzavreté minulé vzťahy? Máš okolo seba prípady, ktoré ti ukazujú, že nemôže byť krásna? Čoho sa bojíš? Prečo jej nechceš dať šancu, keď ti otvorila dvere?
Vždy, keď sa niečo črtá, zrazu cúvneš. Čakáš na pána dokonalého? Smola, taký nejestvuje. Zakaždým, keď ti niekto vyzná city, zľakneš sa, že je to príliš skoro. Ale existuje na to správny čas? Keď chce druhá strana vedieť, či máš záujem, zrazu v tom vidíš len negatíva. Zatváraš láske dvere a vinu hádžeš okolo seba. Pritom je v tvojom vnútri.
Nie je to však vina ako taká. Je v tom len niečo, čím sa sama blokuješ. Chceš byť šťastná, aj ty chceš to krásne predsa zažiť tiež. Kým však neprídeš na to, prečo nie si schopná skočiť do toho bez premýšľania, nezaslúžiš si to. Láska si vyžaduje úprimnosť, otvorenosť a srdce otvorené dokorán.
