Rada sní­vam, no ešte pred­tým ako za­spá­vam.

Člo­vek má po­čas ži­vota kopu snov. Sú malé i veľké sny, ktoré sa môžu stať re­a­li­tou. Ak chceme. Sní­vame o rôz­nych ve­ciach. O ro­dine, práci, ces­to­vaní. Podľa mňa, každý sen sa môže „pre­vte­liť“ do re­a­lity. No mu­síme chcieť. Po­tre­bu­jeme veľa úsi­lia a cesty na re­a­li­zá­ciu sú nie­kedy ťažké. Prídu pády, smú­tok možno aj strach. No práve tieto ne­ga­tívne veci by sme mali brať za po­zi­tívne. Pre­tože cieľ môže byť práve kvôli to­muto na do­sah.

Ak sní­vame o tom is­tom viac ako je­den­krát, je to sen, ktorý na sto per­cent treba zre­a­li­zo­vať. Ne­po­ze­raj sa, že to je ťažké. Lebo zda­nie môže nie­kedy kla­mať.

Brali ma a vlastne možno aj berú ako „čiernu ovcu“ ro­diny. Najprv ma to štvalo. Bolo mi vy­čí­tané, že ne­viem, čo od ži­vota chcem. A mala by som to ve­dieť. Veď som predsa do­spelá. A možno som to aj ve­dela, no nech­cela som o tom ho­vo­riť. Bála som sa zlej re­ak­cie. Čo nato po­ve­dia a možno ma vy­smejú. No po čase som do­spela a ja viem, že sa jedná o mňa. Iba o mňa. O ni­koho iného. Mám vlastné nohy, ktoré ma do­kážu do­stať na rôzne miesta. Mám ruky, s kto­rými do­ká­žem spra­viť ne­možné veci. Mám rozum, ktorý vy­mýšľa ako pre­me­niť sny na ži­vot. A mám srdce, ktoré bije pre túžbu. Túžbu ro­biť, čo chcem. A ja chcem žiť svoj sen. Nie sen nie­koho iného. 

Kla­sika. Ro­di­čia majú pod­nik a oča­ká­vajú od detí, že budú v tom po­kra­čo­vať. No ni­kdy sa možno ne­pý­tali na ich sny. Ve­rili, že vy­štu­dujú  hodnú školu na toto po­vo­la­nie. Veď komu by mohli zve­riť svoje úspe­chy, ak nie de­ťom?

Ob­čas ľu­dia za­bú­dajú, že každý člo­vek je sa­mos­tatná jed­notka. Nie sme tím. Náš tím sú naše ruky a nohy. Náš rozum a srdce. No často nato za­bú­dame. Chceš mo­torku? Tak choď a kúp si ju. Chceš pekný dom? Tak choď a za­čni sta­vať. Ne­vadí, že to bude tr­vať rok alebo viac. Sny sa nie­kedy sta­vajú po­maly. No po­tre­bujú mať pevné zá­klady. Pev­ným zá­kla­dom je myš­lienka, ktorá nás „pre­na­sle­duje“ vo dne, v noci. Ráno sa zo­bu­díš a mys­líš na to. Ve­čer za­spá­vaš a pred­sta­vu­ješ si, aké by to bolo pekné, keby to bolo re­álne. Cel­kovo sní­vať je krása. Pre mňa je to ako mo­tor, ktorý ma po­háňa k mo­jim cie­ľom. Ne­za­vr­hu­jem ani je­den sen. Či už je malý alebo veľký. 

Viem, že cesta bude ako be­žecká trať. Ja bu­dem la­pať po dy­chu, no pred se­bou  bu­dem vi­dieť vy­tú­žený cieľ. A keď sen bu­dem mať na do­sah, vtedy po­viem sama sebe, že mi to stálo zato.

foto: Alek­san­dra Jan­ko­vic

Komentáre