Do­stali sme dar ži­vota. A my ním toľko mr­háme.

Bola uro­bená štú­dia, v kto­rej sa pý­tali ľudí tesne pred smr­ťou čo  zo svojho ži­vota naj­viac ľu­tujú.
Ani je­den z nich ne­po­ve­dal, že ľu­tuje to, ako ne­mal také auto ako jeho su­sed, či viac pá­rov to­pá­nok. Ľu­dia tesne pred smr­ťou ne­ľu­tujú to čo uro­bili, ale na­opak toho čo ne­uro­bili.

Toho, že po­čú­vali nie­koho iného, ​​kedy mali po­čú­vať sami seba. Ľu­tujú toho, že sa ne­po­sta­vili sami za seba, ne­chali si na­ho­vo­riť, že na niečo nie sú dosť dobrí. Ľu­to­vali to, že sa báli zmeny, báli sa ris­ko­vať, ľu­to­vali sny, ktoré ni­kdy ne­re­a­li­zo­vali, že ne­pre­ces­to­vali svet, tak ako vždy chceli, pre­tože na to ne­mali čas alebo si to as­poň mys­leli. Ľu­tujú to, že sa prí­liš trá­pili nad ma­li­cher­nos­ťami a ne­uží­vali si tých drob­ností, ktoré sú pred nami. Nie na­darmo sa ho­vorí, že naj­bo­hat­ším mies­tom na svete je cin­to­rín. Je tu po­cho­va­ných toľko ná­pa­dov, toľko ne­spl­ne­ných snov, toľko po­ten­ciálu a toľko vy­ná­le­zov, ktoré ni­kdy ne­uvidí svetlo sveta.

Prečo exis­tu­jeme? Je to preto, aby sme strá­vili celý ži­vot za­tvo­rení nie­kde v kan­ce­lá­rii, stre­so­vali sa, pla­tili účty a žili v jed­nom kole? Na­ozaj ži­jeme len pre ví­kend?

Ne­mys­lím si, pre­tože každý z nás bol pre niečo pre­dur­čený. A roz­hodne by sa ne­mal dr­žať pri zemi, keď vie, že musí lie­tať.

Mám po­cit, že keď si uve­do­míme, že sme sku­točne ne­žili, dá sa tomu po­ve­dať pre­mr­haný ži­vot. A preto by ste ne­mali pre­már­niť svoj čas. Väč­šina z nás má ešte čas to na­pra­viť, vy­dať sa správ­nym sme­rom. Roz­hodne ne­tvr­dím, že máš ih­neď skon­co­vať s prá­cou, ale tiež  ne­ho­vo­rím o tom, že sa s ňou máš uspo­ko­jiť. Ujasni si, čo vlastne chceš, kto­rou ces­tou pôj­deš a ako prí­deš k tomu, čo na­ozaj chceš-.

Nech raz ne­ľu­tu­ješ.

Komentáre