Ako by som za­čala… Do­stala som sa do stavu „slo­bod­ného“diev­čaťa, aj keď som nech­cela.

Spo­čiatku som chcela schud­núť, kú­piť si pekné spodné prádlo, ku­po­vala som si čínu na ve­čeru. Za­čala som cho­diť na víno s ba­bami, kde sa viedli sia­ho­dlhé de­baty o chla­poch. Prišlo uve­do­me­nie si, že je­diná vec, ktorá v mo­jom ži­vote sta­bilne drží, sú rifle na mo­jich bo­koch. As­poň tie fotky na Ins­ta­grame vy­ze­rajú lep­šie takto „za­slo­bodna“.

Za­čala sa etapa správ na so­ciál­nych sie­ťach a ne­jaké to do­ha­do­va­nie ran­dí­čok. Na tom pr­vom si ho­vo­rím, že tak ako kla­mem ja a os­tatné baby na fot­kách, tak klamú aj chlapi. Prrr. Prišlo vy­lie­va­nie si sr­diečka nad mo­jimi bý­va­lými. Au, dnes to už takto fakt ne­ro­bím. Cvik robí maj­stra a tak sa dá na­učiť aj ako má vy­ze­rať do­ko­nalé rande. Ča­som sa na­učíš, čo po­ve­dať a čo zas nie.

Moje dni vy­ze­rajú v celku pekne. Zrazu sa z nich vy­tra­til hnev, žiar­li­vosť, ner­vo­zita a upra­to­va­nie po muž­skej po­lo­vičke. Na to, aby som mala plnú práčku dva razy do týždňa sa ne­pot­re­bu­jem vy­dať. Stačí ísť do ob­chodu a kú­piť si men­šiu. Viem sa per­fektne sú­stre­diť na pra­covný deň, obedy trá­vim s ka­moš­kami, ve­čery na víne.

Všetko to znie tak ide­álne, až na mo­menty, ktoré ma za­sko­čia a dajú facku mo­jim fe­mi­nis­tic­kým pre­sved­če­niam. Na­prí­klad sa nado mnou spúšťa na gauči pa­vúk. Šia­lene vy­sko­čím a niet člo­veka, ktorý by ho vzal. Tak idem klo­pať su­se­dovi. To, čo si asi po­mys­lel, si ne­pri­púš­ťam. V aute mi bliká kon­trolka do­liať olej. Jasné, to nie je nič ťažké. Kú­pila som si olej, ot­vo­rila ka­potu a zrazu som ne­vlá­dala ot­vo­riť uzá­ver z fľaše. Darmo som hrom­žila 10 mi­nút nad svo­jimi sla­bými ru­kami, bola som do­nú­tená oslo­viť oko­lo­idú­ceho. Mys­lela som si, že to všetko zvlád­nem a ne­bude to hor­šie. Ale se­zónne pre­zú­va­nie pneuma­tík ma vždy vy­trhne zo slad­kého sna slo­body.

Po­tom sú tu ešte tie reči od oko­lia alebo mu­žov, s kto­rými sa po­tý­kam. Na to mu­síš mať špe­ciálnu dávku emo­ci­onál­nej vý­bavy. Otázky typu: ,,Taká kočka a ne­za­daná?“ ,,Si fe­mi­nis­tka?“ Prí­jem­nou špe­cia­lit­kou sú kon­šta­to­va­nia nad mo­jim sta­vom: ,,Už si len kú­piš mačky a zo­star­neš sama.“ ,,Vieš, ne­bolo ti dobre s bý­va­lým? Nič ti ne­chý­balo, nech­ceš sa k nemu vrá­tiť?“ Tým moje po­ra­den­ské par­tner­ské okienko s kým­koľ­vek končí…

„Stav slo­bodný“ (ktorý som si od­vo­dila od slov­ného spo­je­nia stavu man­žel­ského), veľmi pekne znie v mo­jich ušiach. Ale ako všetko má svoje Á aj Bé, vý­ho­dou tohto ob­do­bia je čas. Čas, ktorý som na­do­budla. Je to čas na ro­dinu, čas na pria­te­ľov, čas na seba. V diári sa mi už tak ťažko ne­hľadá ter­mín, v ktorý by som vzala bra­tove decká do kina alebo by som vy­po­čula ka­mošku frf­la­júcu na svojho fra­jera či ne­bo­daj by som si šla za­cvi­čiť. Stí­ham aj za­vá­rať džemy, ob­čas uva­riť ve­čeru pre mamu, upra­tať si šat­ník, čí­tať knihy, cho­diť na pre­chádzky alebo ísť tan­co­vať.

Veľmi dobre viem, že každé dievča, ktoré sa bojí roz­chodu alebo sa­moty, si spo­me­nie na mňa. Po­vie si, nie je to až také zlé. A ono na­ozaj nie je. Je to plné mo­men­tov, ktoré vo mne vzbu­dzujú vďaku za to, čo mám, je to plné vtip­ných si­tu­ácií, pri kto­rých si po­viem: ,,Ži­vot má dobrý zmy­sel pre hu­mor.“

Komentáre