Nie každý z nás má rád šport. Nie každý má talent či potenciál. Nie každého to baví. Šport a pohyb všeobecne sú však pre náš život veľmi dôležité. Ja som hrala basketbal 7 rokov. V tomto článku sa s vami chcem podeliť o to, čo mi priniesol do života.

Šport som mala vždy rada, ale nikdy som nijako nevynikala. Keďže obaja moji rodičia boli športovci, dali ma na základnej škole do športovej triedy. Nedá sa povedať, že by som vtedy mala postavičku ako lusk. Nehovorím, že teraz som spokojná, ale to nebudem asi nikdy. Lenže v tomto období som sa „gúľala svetom„. Hrala som basketbal v škole a potom aj v mestskom klube. Vďaka pravidelnej aktivite sa mi podarilo zhodiť kilá navyše a získala som sebavedomie. Športovci predsa vždy na škole vzbudzoval rešpekt a ja som sa viac necítila ako „bifľošská diskoguľa“. 

zdroj: unsplash.com

Basketbal je tímový šport a naučí ťa, že tvoj život nie je len o tebe. Nejdeš sama za seba, každé tvoje rozhodnutie ovplyvní celý tím. Dievčatá sa pre mňa stali sestrami. Boli sme spolu v škole, potom na tréningu aj cez voľné chvíle. Boli to priateľstvá, na ktoré nikdy nezabudnem a budem navždy vďačná, že som ich zažila.

Zo začiatku ma k športu tlačili rodičia a ja som za to rada. Aj keď som nikdy nebola dobrá hráčka, bavilo ma to. Mala som rada basketbal, mala som rada dievčatá, mala som rada život športovca. Časom sa náš tím, bohužiaľ, začal redukovať a bolo to iné ako predtým. Aj mojou vinou nás opustil náš tréner a nahradil ho nový. Ten mi na ihrisku dal väčší priestor a myslela som si, že sa zlepšujem, no opak bol pravdou. Navyše nás spojil s iným tímom a tie dievčatá sa ku mne nesprávali pekne. Boli povýšenecké a kruté. To čo mi prinášalo najväčšiu radosť a na čo som sa po škole najviac tešila sa stalo mojou nočnou morou.

Pochopila som, že je čas odísť. Skončiť nebolo jednoduché. Rozmýšľala som o tom dlho. Potom prišiel zápas, keď ma tréner vôbec nedal hrať a ja som iba sedela na lavičke. Nechtiac som si vypočula rozhovor dvoch hráčok z pripojeného tímu. Chceli, aby tréner „dal dole“ našu najlepšiu hráčku, pretože mala nahratých viac bodov ako ony. A tréner ju stiahol z ihriska. Pohľad na to ma presvedčil skončiť. Bolelo to, tréner na mňa kričal, že som zradkyňa, rozmazané dieťa a že ja som zničila celý tím. Ja, najslabšia hráčka. Odchádzala som s plačom. Keď ho teraz stretnem, ani sa mi neodzdraví.zdroj: unsplash.com

Basketbal ma zocelil. Naučil ma pokore. Dodal mi sebavedomie a kamarátky na celý život. Ja mu za to budem navždy vďačná. Neľutujem, že som ho hrala a som rada, že som skončila. Keď príde čas, nech to akokoľvek milujeme, musíme to nechať ísť. Robme to čo nás baví. Nedržme sa vecí, ktoré nemajú pre nás žiaden osoh a neprinášajú nám žiadnu radosť, len zo zvyku. Nie je to správne. Nebojme sa skúšať nové veci. Žime tak, aby sme si na sklonku života mohli povedať: „Páni, to bola jazda.“

Prihlasujem do newslettera...

Dostávaj najlepšie novinky z Odzadu

Prihlásením sa do newslettera súhlasíte s podmienkami ochrany súkromia.