Ten pocit, keď si myslíš, že už všetko pominulo. Myslíš si, že si vypadla z toho obdobia zaľúbenia do neho. Do osoby, ktorá ti robila deň krajším. Robila to tak deň za dňom, až nadišiel jeden z tých neočakávaných okamihov, kedy sa ich cesty skrížili a každý kráčal svojou cestou sám.

Už žiadny úsmev na tvári pri vibrovaní mobilu s novou správou, pretože vedela, že nie je od neho. Všetky tie okamihy a chvíle, kedy sa spolu navzájom spoznávali jej prišli zbytočné a jediné, čo z toho vzišlo bolo sklamanie na obidvoch stranách.

Ako prišlo, tak aj odíde

Presne to si myslela, predsa to hovorí každý! V jeden okamih niečo máš a v ďalší to stratíš. Je to jasné a rýchle, prečo to potom tak nie je aj s láskou? Prečo sa nemôže len tak z ničoho nič vypariť, keď sa len tak z ničoho nič objavila? Nie, ona ťa musí trápiť ešte dlhé mesiace potom, ale osoba, ktorej by si tú lásku vyznala už dávno z tvojho života odišla.

Ty sa však presviedčaš. Presviedčaš seba a aj každého naokolo. JA K NEMU UŽ NIČ NECÍTIM! Kričíš na plné hrdlo a pritom máš chuť plakať, pretože vieš, že to nie je pravda. Chcela by si, aby to tak bolo, ale nie je. Nič, na čom pracuješ, ti nevychádza a najmä to, že ho tu nemáš.

Nedokážeš pochopiť, ako rýchlo sa to všetko udialo. Valcuješ sa otázkami a hypotézami „keby som sa zachovala inak, keby som povedala niečo iné, keby som ho pobozkala“. Áno, keby.

Keby bola ešte nejaká šanca a nádej na záchranu, ani nemyslíš na dôsledky. Jednoducho sa do toho vrhneš. Pred ostatnými sa tváriš ako silná žena.

„Ja som šťastná, ak je šťastný aj on.“

Áno, aj túto vetu pár krát vypustíš zo svojich úst. Ale… ako vieš, či je šťastný? Čo ak sa obaja zamýšľate nad všetkými týmito hypotézami, ale ani jeden sa k tomu neprizná, a tak nakoniec obaja šťastný naozaj budete, ale bez seba. Hrdosť ti nedovolí opäť urobiť niečo, čím by si sa pred ním ponížila. Nebudeš ty tá, ktorá sa mu bude podliezať, a preto to radšej neriskneš. Necháš to také, aké to je a nikdy sa nedozvieš, či to, čo si urobila bolo naozaj správne. 

V jeden deň ho zazrieš, ako sa usmieva a je šťastný, no ty nie si tá, na ktorú sa jeho pery usmievajú. Nebudeš šťastná. Rozplačeš sa a budeš si myslieť, že toto je ten druhý úder, ktorý mal hneď nasledovať po tom prvom, ale nie. On si počkal dovtedy, do kým si si myslela, že ťa už prešiel. Že od teba odišiel. Keď ho ale v tú chvíľu zazrieš, všetky pocity, ktoré si ku nemu kedy cítila a skrývala, v tú sekundu vyplávajú na povrch a ty sa zlomíš. Budeš mať pocit, že už nikdy nikto nepozbiera tie kúsky tvojho zlomeného srdca.

Ešte ako dlho?

Už nevládzeš. Nezvládaš to, ako na neho neustále myslíš, vďaka jednej sekunde pozorovania ho. Si zlomená, zranená a znechutená zo seba, či zo života okolo teba. Nechápeš ľudí, ktorí si okolo teba ruka v ruke vykračujú, zatiaľ, čo si ty tie svoje skryješ do vrecka mikiny. Nadávaš na okolie. Už ho viac nechceš mať vo svojom srdci! Už viac nevládzeš. Ale pri tom si ho každý deň, či noc pripomínaš, a tak na neho zabudnúť nedokážeš. Sama si to robíš ťažším, pretože sa ho nechceš vzdať. Veríš, že keď budeš mať vieru, dokážeš všetko otočiť. Veríš, že nakoniec predsa ty budeš tá, ktorej bude patriť jeho úsmev. 

Komentáre