Ten po­cit, keď si mys­líš, že už všetko po­mi­nulo. Mys­líš si, že si vy­padla z toho ob­do­bia za­ľú­be­nia do neho. Do osoby, ktorá ti ro­bila deň kraj­ším. Ro­bila to tak deň za dňom, až na­di­šiel je­den z tých ne­oča­ká­va­ných oka­mi­hov, kedy sa ich cesty skrí­žili a každý krá­čal svo­jou ces­tou sám.

Už žiadny úsmev na tvári pri vib­ro­vaní mo­bilu s no­vou sprá­vou, pre­tože ve­dela, že nie je od neho. Všetky tie oka­mihy a chvíle, kedy sa spolu na­vzá­jom spoz­ná­vali jej prišli zby­točné a je­diné, čo z toho vzišlo bolo skla­ma­nie na obi­dvoch stra­nách.

Ako prišlo, tak aj od­íde

Presne to si mys­lela, predsa to ho­vorí každý! V je­den oka­mih niečo máš a v ďalší to stra­tíš. Je to jasné a rýchle, prečo to po­tom tak nie je aj s lás­kou? Prečo sa ne­môže len tak z ni­čoho nič vy­pa­riť, keď sa len tak z ni­čoho nič ob­ja­vila? Nie, ona ťa musí trá­piť ešte dlhé me­siace po­tom, ale osoba, kto­rej by si tú lásku vy­znala už dávno z tvojho ži­vota od­išla.

Ty sa však pre­svied­čaš. Pre­svied­čaš seba a aj kaž­dého na­okolo. JA K NEMU UŽ NIČ NE­CÍ­TIM! Kri­číš na plné hrdlo a pri­tom máš chuť pla­kať, pre­tože vieš, že to nie je pravda. Chcela by si, aby to tak bolo, ale nie je. Nič, na čom pra­cu­ješ, ti ne­vy­chá­dza a najmä to, že ho tu ne­máš.

Ne­do­ká­žeš po­cho­piť, ako rýchlo sa to všetko udialo. Val­cu­ješ sa otáz­kami a hy­po­té­zami „keby som sa za­cho­vala inak, keby som po­ve­dala niečo iné, keby som ho po­boz­kala“. Áno, keby.

Keby bola ešte ne­jaká šanca a ná­dej na zá­chranu, ani ne­mys­líš na dô­sledky. Jed­no­du­cho sa do toho vrh­neš. Pred os­tat­nými sa tvá­riš ako silná žena.

„Ja som šťastná, ak je šťastný aj on.“

Áno, aj túto vetu pár krát vy­pus­tíš zo svo­jich úst. Ale… ako vieš, či je šťastný? Čo ak sa obaja za­mýš­ľate nad všet­kými tý­mito hy­po­té­zami, ale ani je­den sa k tomu ne­prizná, a tak na­ko­niec obaja šťastný na­ozaj bu­dete, ale bez seba. Hr­dosť ti ne­do­volí opäť uro­biť niečo, čím by si sa pred ním po­ní­žila. Ne­bu­deš ty tá, ktorá sa mu bude pod­lie­zať, a preto to rad­šej ne­risk­neš. Ne­cháš to také, aké to je a ni­kdy sa ne­doz­vieš, či to, čo si uro­bila bolo na­ozaj správne. 

V je­den deň ho za­zrieš, ako sa usmieva a je šťastný, no ty nie si tá, na ktorú sa jeho pery usmie­vajú. Ne­bu­deš šťastná. Rozp­la­češ sa a bu­deš si mys­lieť, že toto je ten druhý úder, ktorý mal hneď na­sle­do­vať po tom pr­vom, ale nie. On si po­čkal do­vtedy, do kým si si mys­lela, že ťa už pre­šiel. Že od teba od­išiel. Keď ho ale v tú chvíľu za­zrieš, všetky po­city, ktoré si ku nemu kedy cí­tila a skrý­vala, v tú se­kundu vy­plá­vajú na po­vrch a ty sa zlo­míš. Bu­deš mať po­cit, že už ni­kdy ni­kto ne­poz­biera tie kúsky tvojho zlo­me­ného srdca.

Ešte ako dlho?

Už ne­vlá­dzeš. Ne­z­vlá­daš to, ako na neho ne­us­tále mys­líš, vďaka jed­nej se­kunde po­zo­ro­va­nia ho. Si zlo­mená, zra­nená a zne­chu­tená zo seba, či zo ži­vota okolo teba. Ne­chá­peš ľudí, ktorí si okolo teba ruka v ruke vy­kra­čujú, za­tiaľ, čo si ty tie svoje skry­ješ do vrecka mi­kiny. Na­dá­vaš na oko­lie. Už ho viac nech­ceš mať vo svo­jom srdci! Už viac ne­vlá­dzeš. Ale pri tom si ho každý deň, či noc pri­po­mí­naš, a tak na neho za­bud­núť ne­do­ká­žeš. Sama si to ro­bíš ťaž­ším, pre­tože sa ho nech­ceš vzdať. Ve­ríš, že keď bu­deš mať vieru, do­ká­žeš všetko oto­čiť. Ve­ríš, že na­ko­niec predsa ty bu­deš tá, kto­rej bude pat­riť jeho úsmev. 

Komentáre