Ne­dal si mi to kruté a rázne -Zbo­hom-, ktoré člo­vek ne­čaká a ostane po ňom len nemo stáť. Také to ne­ča­kané -Do­ne­vi­de­nia-, pri kto­rom ti na pár se­kúnd vy­letí všetko z hlavy, pri kto­rom si stále ne­uve­do­mu­ješ pravdu a ča­káš, kedy na Teba vy­skočí pre­mo­ti­vo­vaný mo­de­rá­tor s ka­me­rou, že si ďal­šou obe­ťou ne­uve­ri­teľne vy­da­re­ného vtípku. Žiadny mo­de­rá­tor, žiadna ka­mera…sto­jíš tam len ty s prázd­nou hla­vou odo­pie­ra­jú­cou si pravdu a vedľa teba po­ho­dený tvoj do­te­rajší svet. Svet, ktorý sa bu­do­val spo­ločne za úče­lom spo­ločne ho žiť.

Ty si však bol iný. Ušet­ril si ma tohto ce­lého. Žiadny šok, len nie­koľko me­sačná príp­rava na ten deň D, keď si de­fi­ni­tívne od­išiel z môjho ži­vota.

Z môjho ži­vota a z nášho ži­tia. 

pe­xels.com

Ďa­ku­jem Ti za to, že si ne­mal to srdce ozná­miť mi to ne­prip­ra­ve­nej. Veď pre­stať ľú­biť, to sa stáva…ďa­ku­jem Ti za to, že si mi ešte nie­koľko me­sia­cov v sprá­vach na dobrú noc pí­sal presný opak. Že si ma boz­ká­val a hlad­kal po tom, čo tvo­jimi ru­kami pre­došlú noc pre­šla iná. Že si sa mi nie­koľko dní ne­ozý­val, no na­po­kon tá správa pípla. Ďa­ku­jem Ti, že bola plná na­dá­vok a urá­žok, lebo si mal práve ná­ladu za­hrať sa s mo­jou do­rá­ňa­nou du­šou. Zvládla to do­te­raz, zvládne to ešte nie­koľ­ko­krát. Ďa­ku­jem Ti, že si sa mi po­tom ospra­vedl­nil, lebo áno, chá­pem… mal si toho veľa.

Chá­pem, že je stre­su­júce žiť viac ži­vo­tov na­raz a pri tom pô­so­biť fé­rovo.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ne­tu­šil si, že na­priek všet­kým tým mas­kám, ktoré si pri mne po­u­ží­val, som už dávno cí­tila ko­niec. Ve­dela som, že už mi dávno ne­pat­ríš. Že si len sla­boch, ktorý ani sám ne­vie, čo chce. Skrátka si len ne­do­ká­zal po­ve­dať pravdu, lebo si ve­del, že stra­tíš nie­koho, pre koho si celý svet.  Ne­bol si si istý, či sa ešte ne­jaká taká nájde. Bola som len po­is­t­kou. A ja Ti za to, láska moja bý­valá, úp­rimne ďa­ku­jem.

Ďa­ku­jem Ti za to, že si ma ne­opus­til ne­prip­ra­venú a plnú ide­álov o Tebe. Lú­čila som sa s Te­bou nie­koľko ne­ko­neč­ných me­sia­cov, lebo…

…od­chá­dzal si prí­liš dlho.

A hoci tu te­raz sto­jím zlo­mená a pri no­hách mi leží náš po­roz­ha­dzo­vaný svet, o ktorý už ne­máš zá­u­jem, ne­ča­kám mo­de­rá­tora a skrytú ka­meru. Viem, že to nie je vtip. Ne­bolí to silno a in­ten­zívne, nie je to šok. Bolí to už dlho a ja som si už na tú bo­lesť zvykla. Viem, aký liek mi ju na chvíľu do­káže zmier­niť. Viem už s ňou žiť.

pe­xels.com

Nie, ty si ma ne­ľú­bil. Nie, ty si sa ne­sna­žil ne­ub­lí­žiť. Bol si len jed­no­du­chý se­bec mys­liaci na seba.

A ja Ti za to ďa­ku­jem, pre­tože od­dnes viem, že až to raz úplne pre­bolí, ne­bude mi za nami ľúto. 

Komentáre