Keď sa chceme na­učiť kres­liť, pri­hlá­sime sa na ho­diny kres­le­nia. Keď sa chceme na­učiť va­riť, pri­hlá­sime sa do kurzu va­re­nia. Ak chceme tan­co­vať tango, nav­šte­vu­jeme ta­nečnú školu. Ale kde sa na­učíme, čo je to láska? Ako s lás­kou správne za­ob­chá­dzať? Ako zis­tíme či to láska sku­točne je? Na to nie je ani kurz, ani žiadna škola. Učíme sa to sami, spô­so­bom po­kus – omyl.

Za­čala som sa sto­tož­ňo­vať s ci­tá­tom „Na­učil ma, čo je to láska, hoci ma ni­kdy ne­ľú­bil.“ Pa­mä­tám si, ako som mu vždy chcela do­ká­zať, že som „hodná“ jeho lásky. Vždy som sa sna­žila byť usmiata, vy­po­čuť ho, prí­padne mu uká­zať, že viem aj va­riť, upra­to­vať, a všetko os­tatné. Ni­kdy mi nič ne­sľú­bil, no dá­val mi fa­lošné ná­deje. Možno ve­domo, možno ne­ve­domo. Ne­viem. Kaž­do­pádne, vždy som si ho chcela zís­kať. Bolo mi s ním dobre a chcela som viac. Nie­len ne­jaké ka­ma­rát­stvo s vý­ho­dami. Chcela som všetko alebo nič. Vzťah, alebo len ka­ma­rát­stvo. Nie tú naše „niečo me­dzi­tým“. Ale práve to jemu vy­ho­vo­valo naj­viac.

A tak som si od­tiaľ od­niesla ná­zor, že lásku si treba za­slú­žiť. Že mu­sím byť do­ko­nalá, chá­pavá, ne­u­frf­laná, opti­mis­tická, ne­ná­la­dová, po­riad­ku­mi­lovná, ti­chá, ustu­pu­júca… Mohla by som roz­prá­vať do rána, aká by mala byť vraj „do­ko­nalá žena“. A ja som predsa preňho ta­kou chcela byť. Ale nie­len na piat­kový ve­čer, ale aj na so­botné ráno. A tak som pre­ko­ná­vala samú seba, aby som vždy bola preňho tá naj, aby ne­mu­sel ani prs­tom po­hnúť, aby sa so mnou cí­til naj­lep­šie, aby len vi­del, že si práve ja za­slú­žim jeho lásku.

Možno by sa to v is­tej chvíli dalo na­zvať po­ni­žo­va­ním. Ne­malo to hra­níc. Upra­tať, na­va­riť, pri­niesť mu ne­jakú ma­lič­kosť, vy­po­čuť jeho sťaž­nosti a pop­ri­tom sa stále naňho usmie­vať a chá­pať ho.

Asi sa už na to ale ne­mo­hol po­ze­rať ani ten hore, a tak mi do ži­vota po­slal iný typ chlapa. Ta­kého, ktorý mi uká­zal čo je ne­zištná láska. Čo je sku­točná láska. Že ne­mu­sím ko­le­načky dr­hnúť pod­lahu, že ne­mu­sím vy­pe­kať ko­láče, že ne­mu­sím vždy sto­per­cen­tne vy­ze­rať, mať per­fektnú linku a za kaž­dých okol­ností sa dip­lo­ma­ticky pre­zen­to­vať, aby ma ľú­bil. Že ne­mu­sím si hrýzť do pery, aby som ne­pla­kala, ak sa cí­tim slabá a zro­nená. Mô­žem si do­vo­liť „ne­mať svoj deň“ a aj na­priek tomu bude pri mne a bude mať ku mne rov­naké city.

View this post on Ins­ta­gram

Happy De­cem­ber eve­ry­one 🌟🎄🎁 📸 @lyss

A post sha­red by Fas­hi­on­Box (@the.fas­hi­on­box) on

To je láska. Lásku si ne­treba vy­bo­jo­vať a za­slú­žiť. Láska nie je ma­ni­pu­lo­va­nie, že te­raz sa ľú­bime a te­raz nie, lebo sa há­dame a ne­máš rov­naký ná­zor. Láska nie je to jed­no­stranné sna­že­nie sa o niečo, čo ni­kdy ne­bude. Láska je oboj­stranná a mu­síme k nej tak aj pri­stu­po­vať. Sme v jed­nom tíme a na jed­nej lodi. Prečo teda ne­chá­vame len jed­ného „ská­kať cez pre­kážky“ a druhý sa len má pri­ze­rať? To nie je láska. Ne­môže to ťa­hať len je­den. To jed­no­du­cho nejde.

Komentáre