Keď sa chceme naučiť kresliť, prihlásime sa na hodiny kreslenia. Keď sa chceme naučiť variť, prihlásime sa do kurzu varenia. Ak chceme tancovať tango, navštevujeme tanečnú školu. Ale kde sa naučíme, čo je to láska? Ako s láskou správne zaobchádzať? Ako zistíme či to láska skutočne je? Na to nie je ani kurz, ani žiadna škola. Učíme sa to sami, spôsobom pokus – omyl.

Začala som sa stotožňovať s citátom „Naučil ma, čo je to láska, hoci ma nikdy neľúbil.“ Pamätám si, ako som mu vždy chcela dokázať, že som „hodná“ jeho lásky. Vždy som sa snažila byť usmiata, vypočuť ho, prípadne mu ukázať, že viem aj variť, upratovať, a všetko ostatné. Nikdy mi nič nesľúbil, no dával mi falošné nádeje. Možno vedomo, možno nevedomo. Neviem. Každopádne, vždy som si ho chcela získať. Bolo mi s ním dobre a chcela som viac. Nielen nejaké kamarátstvo s výhodami. Chcela som všetko alebo nič. Vzťah, alebo len kamarátstvo. Nie tú naše „niečo medzitým“. Ale práve to jemu vyhovovalo najviac.

A tak som si odtiaľ odniesla názor, že lásku si treba zaslúžiť. Že musím byť dokonalá, chápavá, neufrflaná, optimistická, nenáladová, poriadkumilovná, tichá, ustupujúca… Mohla by som rozprávať do rána, aká by mala byť vraj „dokonalá žena“. A ja som predsa preňho takou chcela byť. Ale nielen na piatkový večer, ale aj na sobotné ráno. A tak som prekonávala samú seba, aby som vždy bola preňho tá naj, aby nemusel ani prstom pohnúť, aby sa so mnou cítil najlepšie, aby len videl, že si práve ja zaslúžim jeho lásku.

Možno by sa to v istej chvíli dalo nazvať ponižovaním. Nemalo to hraníc. Upratať, navariť, priniesť mu nejakú maličkosť, vypočuť jeho sťažnosti a popritom sa stále naňho usmievať a chápať ho.

Asi sa už na to ale nemohol pozerať ani ten hore, a tak mi do života poslal iný typ chlapa. Takého, ktorý mi ukázal čo je nezištná láska. Čo je skutočná láska. Že nemusím kolenačky drhnúť podlahu, že nemusím vypekať koláče, že nemusím vždy stopercentne vyzerať, mať perfektnú linku a za každých okolností sa diplomaticky prezentovať, aby ma ľúbil. Že nemusím si hrýzť do pery, aby som neplakala, ak sa cítim slabá a zronená. Môžem si dovoliť „nemať svoj deň“ a aj napriek tomu bude pri mne a bude mať ku mne rovnaké city.

View this post on Instagram

Happy December everyone 🌟🎄🎁 📸 @lyss

A post shared by FashionBox (@the.fashionbox) on

To je láska. Lásku si netreba vybojovať a zaslúžiť. Láska nie je manipulovanie, že teraz sa ľúbime a teraz nie, lebo sa hádame a nemáš rovnaký názor. Láska nie je to jednostranné snaženie sa o niečo, čo nikdy nebude. Láska je obojstranná a musíme k nej tak aj pristupovať. Sme v jednom tíme a na jednej lodi. Prečo teda nechávame len jedného „skákať cez prekážky“ a druhý sa len má prizerať? To nie je láska. Nemôže to ťahať len jeden. To jednoducho nejde.

Komentáre