Pri pálení sviečok, človek rád spomína na rôzne chvíle v živote. Možno stále premýšľa nad tým, prečo sa to muselo stať. A možno už našiel rovnováhu v okolnostiach, ktoré ovplyvnili jeho život.

Ak si mala vo svojom okolí blízku osobu, ktorá náhle opustila tento svet, bolo ťažké zmieriť sa s tým, že ju už nikdy neuvidíš. Poznám to. Trvalo mi dlhý čas, kým som sa s tým zmierila a pochopila, že to už inak nebude.

Ale, vždy spomínam na neho s úsmevom na tvári. Lebo sĺz už bolo za tie roky dosť. 

Pre všetkých tých, ktorí už nie sú s nami, zapaľujeme sviečky. Vždy existuje obyčajne neobyčajná sviečka, ktorá horí, zbĺkne.. A zrazu zhasne.

Prečo musí zhasnúť? Ten počiatočný oheň aspoň na nejakú chvíľu dokáže pripomenúť tak veľa spoločných spomienok. No v momente, v ktorom zhasne, sa všetky pekné chvíle vyparia rovnako ako ten slabučký plamienok. Niekam ďaleko do neznáma.

Zdroj: pixabay.com

Vtedy, keď bol ešte pri nás všetkých, bolo to iné. Všetci sme sa smiali, spoločne chodili brázdiť ulice nášho mesta. Smiali sme sa a na uliciach sme si spievali obľúbené piesne.

Keď si predstavím, že už sú to toľké roky odvtedy. A koľko sa toho zmenilo. Na začiatku to bolo všetko krásne a plné radosti. No v niekoľkých okamihoch sa to všetko obrátilo naruby.

Myslela som, že nás ostatných všetky tie udalosti viac zblížia, aby to nebolo pre všetkých tak zložité.

Ale niekto v našom vesmíre to chcel úplne inak.

Zdroj: pixabay.com

Určite je už neskoro na mnohé otázky. A najmä na tie, v ktorých sa zmieňuje slovo prečo. No ako sa posúval čas stále ďalej a ďalej, akosi som si uvedomovala, že už nikto z nás nebude takým, akým bol pred tým.

Asi som na toto zistenie potrebovala čas. Veľa času. 

Teraz, keď zahliadnem niektorú z osôb, na ktorú sa mi viažu spomienky z našej spoločnej minulosti, len sa usmejem.

Usmejem sa nad spomienkou, ktorú mám vo svojom srdci. A tam hore do neba pošlem pozdrav a pozitívnu myšlienku. A s úsmevom na tvári neskôr zapálim aj sviečku.

Sviečku, ktorá čoskoro dohorí aj so spomienkou na Teba..