Sú dni, kedy by si od ra­dosti ob­jal celý svet. A sú dni, kedy sa zdá byť všetko na­opak. Ži­vot je ako hoj­dačka. Raz si hore a raz si dole. Ni­kto ne­žije ako v roz­právke. Prob­lémy a sta­rosti stre­tajú kaž­dého z nás. Skôr ide o to, aký po­stoj voči nim zauj­meme. V zlých ča­soch čer­páme zo svo­jej vnú­tor­nej sily. Nie­kedy si siah­neme až na úplné dno. Ak máme nie­koho, kto nám to po­máha pre­ko­ná­vať a kráča spolu s nami, je to ob­rov­ský dar.

8727078400_08925ac032_kfoto: thought­ca­ta­log.com

To ob­do­bie svojho ži­vota ne­po­va­žu­jem práve za naj­šťast­nej­šie. Ten ži­votný úsek by som si nie­kedy rad­šej ne­pa­mä­tala. Ale na dru­hej strane, všetko zlé je na niečo dobré. Cha­rak­ter ľudí spo­známe práve vtedy, keď sa nám ne­darí. Je to tr­pké zis­te­nie, keď člo­vek o kto­rého si sa opie­ral sa ti uhne v tej naj­nev­hod­nej­šej chvíli, alebo ešte hor­šie, keď zis­tíš, že vlastne ni­kdy pri tebe na­ozaj ne­stál. Úp­rim­nosť je v dneš­nej dobe na­ozaj vzác­nosť. Nie­kedy je lep­šie spo­lie­hať sa hlavne na seba, pre­tože v tme nás opustí aj vlastný tieň. Viera v Boha a v seba sa­mého je asi je­diná cesta, aby sme men­tálne pre­žili všetko, čo sa nám v ži­vote udeje.

Ak sa dl­ho­dobo na­chá­dzaš v ne­ga­tív­nom pro­stredí, ča­som to za­čne mať na teba zlý vplyv. Ja mi­lu­jem smiech a tiež usmiate tváre. Asi ako každý. No tak málo ľudí sa usmieva. Za­bú­dame po­u­ží­vať tú krásnu krivku, ktorá do­káže mnohé urov­nať. Zdá sa to ako ma­lič­kosť, ale nie­kedy aj malé gesto do­káže veľa.  Stret­núť tých, ktorí majú v sebe kus dobra a vy­ža­ruje z nich po­koj. Takí ľu­dia sú pre mňa ako svetlo v tme. Je­den úsmev mi utk­vel v pa­mäti, pre­tože bol nie­čím iný.

elitedaily-Marija-Savic-coffee-800x400foto: eli­te­daily.com

Bol to úplne oby­čajný deň, ktorý som vy­užila na tré­ning, aby som as­poň na chvíľu pre­stala ve­no­vať po­zor­nosť svo­jim myš­lien­kam. Mám k dis­po­zí­cii pries­tory v na­šej ma­lej de­dinke, za ktoré som veľmi vďačná. Roz­hodla som sa, že pôj­dem o niečo skôr ako ob­vykle. Keďže bolo za­mknuté, mu­sela som ísť po kľúče. Teta, ktorá mi ich po­dá­vala sa na mňa usmiala. Práve v jej úsmeve som vi­dela niečo, čo mi na mno­hých chý­balo.

Bol taký úp­rimný a do­tvá­rali ho jej lás­kavé oči. To, čo no­síme v srdci, sa pre­ja­vuje na­vo­nok. Vtedy som si uve­do­mila, že je to celé v ľu­ďoch. Ne­uve­rím ni­komu, kto mi bude ho­vo­riť, že mi chce po­môcť a byť mi opo­rou, ale jeho činy sved­čia o opaku.

Ľu­dia no­sia toľko ma­siek, že ob­čas ani sami ne­ve­dia, aká je ich sku­točná tvár. Ro­zo­znáš, keď nie­kto zdvihne svoje kú­tiky úst na­ozaj a kedy to je na­silu. Je v tom ob­rov­ský roz­diel, ktorý je nie­len vi­dieť, ale aj cí­tiť. Do­ká­zala ma po­vzbu­diť a zlep­šiť mi ná­ladu, bez toho, aby si to uve­do­mo­vala. Je ra­dosť stret­núť nie­koho, kto sa nemá po­trebu pre­tva­ro­vať. Ja som vtedy tú lás­ka­vosť a úp­rim­nosť na­ozaj po­tre­bo­vala. Vtedy mi as­poň na chvíľku bola ta­kým sve­tiel­kom. Po­znám ju už ne­jaký ten čas a viem, že je veľmi dobrý člo­vek.

Pre­ho­dili sme ešte spolu zo­pár viet. Som jej na­ozaj vďačná. Ta­kých ľudí, ako je ona, si vá­žim. Ak od nie­koho od­chá­dzate s dob­rým po­ci­tom, vtedy viete, že je to správne. Taká osoba vás do­káže po­zi­tívne ovplyv­niť. A ono by to tak malo byť. Vždy by sme sa mali sna­žiť, aby sa tí druhí pri nás cí­tili čo naj­lep­šie a ne­mali by sme šet­riť úsme­vom. Ne­do­voľ, aby svet zme­nil tú najk­raj­šiu krivku na tvo­jom tele.

 

foto: eli­te­daily.com

Komentáre