Prichádzam v piatok večer domov, tresknem dverami, hádžem kabelku na posteľ a vravím si „toto už fakt nie, nevládzem!“

Je piatok večer a ja nemám chuť ísť von sa baviť??

Sediac na posteli sa mi v hlave miešajú myšlienky typu, či som urobila všetko, čo som mala, koľko mailov mi príde cez víkend, či mám v chladničke rosé a komu som sa mala ozvať… a v tom zvoní telefón, volá mi kamarátka Janka, „Lubi, budem pár minút meškať, okey?“ Mierne mätúco vravím „okay“ a rozmýšľam, kde to mám vlastne o pár minút byť.

zdroj: Unsplash.com

V telefóne nastalo ticho – áno, bola to len sekunda. Ale viete, poznáte to. Keď telefonujete, sekunda ticha je veľa.

Janka: „si v pohode?“

Ja: „som okey.. dôjdeme tam naraz, tiež budem meškať, see ya!“

Vystrelila som do kúpeľne, prepudrovala nos a bežala za Jankou do kaviarne.

Nemala som čas rozmýšľať nad svojimi nerozvážnymi činmi. Nestíhala som. Zase a opäť. Ako dlho asi človek vydrží v tomto neustálom zhone? Prečo viem ostatným odpovedať na otázky a sebe nie? Prečo viem ostatným poradiť, len sebe nie? A prečo mám neustále pocit, že moje odpovede musia byť kladné?  „Áno, stíham. Áno, vieme sa stretnúť dnes. Áno, viem ti pomôcť s tou prácou.“

Časom som dostala odpoveď. Sama som sa dostala do tejto situácie. Ja sama som dovolila, aby sa ku mne ľudia takto správali. Tak kde som spravila chybu?

zdroj: Unsplash.com

Len som sa snažila všetkým vyhovieť a byť v domnení, že ma to urobí šťastnou. Opak bol pravdou. Nemala som chuť ísť v piatok von, lebo som bola unavená a zničená z celého týždňa. V mojej hlave sa začali kumulovať negatívne myšlienky.

Nech je už pravda akákoľvek, faktom je, že som potrebovala zmenu. Zvrat bol jednoduchý. V momente, ako som si uvedomila, kde, kedy, ako a v čom robím chybu a začala konať, resp. pracovať na svojom „upgrade-e“, cítila som sa lepšie a dnes som šťastná. Stíham presne toľko, koľko chcem. Stretávam sa len s ľuďmi, s ktorými má pre mňa význam sa stretávať. A pracovať? Prestala som. Už sa len živím tým, čo milujem.