Pri­chá­dzam v pia­tok ve­čer do­mov, tresk­nem dve­rami, há­džem ka­belku na po­steľ a vra­vím si „toto už fakt nie, ne­vlá­dzem!“

Je pia­tok ve­čer a ja ne­mám chuť ísť von sa ba­viť??

Se­diac na po­steli sa mi v hlave mie­šajú myš­lienky typu, či som uro­bila všetko, čo som mala, koľko mai­lov mi príde cez ví­kend, či mám v chlad­ničke rosé a komu som sa mala oz­vať… a v tom zvoní te­le­fón, volá mi ka­ma­rátka Janka, „Lubi, bu­dem pár mi­nút meš­kať, okey?“ Mierne mä­túco vra­vím „okay“ a roz­mýš­ľam, kde to mám vlastne o pár mi­nút byť.

zdroj: Unsp­lash.com

V te­le­fóne na­stalo ti­cho – áno, bola to len se­kunda. Ale viete, po­znáte to. Keď te­le­fo­nu­jete, se­kunda ti­cha je veľa.

Janka: „si v po­hode?“

Ja: „som okey.. dôj­deme tam na­raz, tiež bu­dem meš­kať, see ya!“

Vy­stre­lila som do kú­peľne, pre­pud­ro­vala nos a be­žala za Jan­kou do ka­viarne.

Ne­mala som čas roz­mýš­ľať nad svo­jimi ne­roz­váž­nymi činmi. Ne­stí­hala som. Zase a opäť. Ako dlho asi člo­vek vy­drží v tomto ne­us­tá­lom zhone? Prečo viem os­tat­ným od­po­ve­dať na otázky a sebe nie? Prečo viem os­tat­ným po­ra­diť, len sebe nie? A prečo mám ne­us­tále po­cit, že moje od­po­vede mu­sia byť kladné?  „Áno, stí­ham. Áno, vieme sa stret­núť dnes. Áno, viem ti po­môcť s tou prá­cou.“

Ča­som som do­stala od­po­veď. Sama som sa do­stala do tejto si­tu­ácie. Ja sama som do­vo­lila, aby sa ku mne ľu­dia takto sprá­vali. Tak kde som spra­vila chybu?

zdroj: Unsp­lash.com

Len som sa sna­žila všet­kým vy­ho­vieť a byť v dom­není, že ma to urobí šťast­nou. Opak bol prav­dou. Ne­mala som chuť ísť v pia­tok von, lebo som bola una­vená a zni­čená z ce­lého týždňa. V mo­jej hlave sa za­čali ku­mu­lo­vať ne­ga­tívne myš­lienky.

Nech je už pravda aká­koľ­vek, fak­tom je, že som po­tre­bo­vala zmenu. Zvrat bol jed­no­du­chý. V mo­mente, ako som si uve­do­mila, kde, kedy, ako a v čom ro­bím chybu a za­čala ko­nať, resp. pra­co­vať na svo­jom „upg­rade-e“, cí­tila som sa lep­šie a dnes som šťastná. Stí­ham presne toľko, koľko chcem. Stre­tá­vam sa len s ľuďmi, s kto­rými má pre mňa vý­znam sa stre­tá­vať. A pra­co­vať? Pre­stala som. Už sa len ži­vím tým, čo mi­lu­jem.

Komentáre