Každá žena má v sebe silu, ktorú jej môžu muži iba závidieť. No nie vždy sa takto musíme aj prezentovať. Občas sme naozaj len krehké stvorenia, ktoré majú chuť iba plakať a kričať od hnevu. Najmä, ak máme zlomené srdce. Poznáš ten pocit? Keď tvoje vnútro kričí, no ty sa na svet usmievaš, ako keby sa nič nedialo?
Stojí ťa to príliš veľa energie. Duša je prázdna, sklamaná a odchádza z nej život. No ty musíš ísť ďalej a nechceš, aby ťa niekto ľutoval. Nestojíš o pohľady, ktoré ťa budú chlácholiť, ani o reči typu „veď to prejde, zabudneš na neho“. Jasné, čas všetko zahojí, no teraz to tak nie je. Teraz máš chuť nevychádzať z domu. Ale svet sa kvôli tvojej stroskotanej láske nezastavil.
Zlomené srdce sa nedá skrývať
Aj keď sa môžeš tváriť, že si nad vecou, tvoje oči ťa prezradia. V nich je vidno, akým smútkom si prechádzaš. Niekto, koho si milovala, tu už nie je. Spoločné sny sa rozplynuli, budúcnosť máš teraz nejasnú. Pred svetom máš hlavu hore, no keď zavrieš dvere svojej izby, padáš zlomená k zemi.
Niekto by ťa mohol obdivovať za to, ako dokážeš svoje zlomené srdce maskovať. No pravdou je, že si tým len viac ubližuješ. Dusíš v sebe emócie, možno aj sama pred sebou, lebo si nedokážeš priznať, že je naozaj koniec. Všetky tie emócie ťa ale doslova dusia. Stále sa hromadia, až sa jedného dňa stane, že úplne vybuchnú. Ty vybuchneš s nimi tak, že bude ťažké dať sa opäť dokopy. Nemusíš byť silná, keď ti to okolnosti jednoducho nedovoľujú.
Máš právo smútiť, plakať, hnevať sa. Nikto od teba nemôže čakať, že budeš od rána do večera vysmiata. Že sa budeš tváriť, ako dobre sa máš. Keď niečo nie je v poriadku, netreba o tom klamať. Čím skôr si tieto veci vyjasníš a vypustíš zo seba pocity, ktoré ťa ťažia, tým skôr sa dostaneš do bodu, že už svoju pohodu nebudeš musieť iba predstierať.
