Exis­tuje jedno zá­kladné pra­vidlo, podľa kto­rého zis­tíš, či si s tou správ­nou oso­bou. Je ním po­cit, ktorý ti daný člo­vek vo vzťahu dáva.

Mood

A post sha­red by The­Coup­le­Go­als (@coup­le­go­als) on

V ko­neč­nom dô­sledku aj tak naj­viac zá­leží na tom, čo vo vzťahu pre­va­žuje. Či sú to prí­jemné emó­cie, alebo na­opak, viac sa len trá­piš. Mu­síš ve­dieť, že láska nech je ako­koľ­vek ťažká, zlo­žitá a kom­pli­ko­vaná, no ak je tam prí­tomná, ti stále pri­ne­sie po­cit, že  je tu pre teba. A aj keď ne­bude vždy všetko ide­álne bu­deš si môcť po­ve­dať, že si na­ozaj šťastná. Že on je presne to, čo chceš. Bu­deš pre­sved­čená o tom, že ťa mi­luje.

Ne­bu­deš mu­sieť há­dať, ne­bu­deš sa mu­sieť do­pro­so­vať, ne­bu­deš sa báť, pre­tože si ním bu­deš istá. Tam, kde je láska, nie je pries­tor na po­chyb­nosti. Bu­deš cí­tiť, že tvoj ži­vot ide tým správ­nym sme­rom a je v rov­no­váhe.

 

No lásku si veľmi často za­mie­ňame s oby­čaj­ným po­bláz­ne­ním. Kedy sa nám nie­kto za­páči na­toľko, že naň ne­do­ká­žeme pre­stať mys­lieť. Ra­zom oslep­neme a pre­sta­neme vní­mať re­a­litu takú, akou v sku­toč­nosti je. Ne­vší­mame si chyby na na­šom par­tne­rovi, pre­tože nám príde do­ko­nalý. Ne­vší­mame si, že často sme to my, kto sa musí sna­žiť a ťa­hať to za oboch. Vy­mýš­ľame, plá­nu­jeme a od­púš­ťame „drobné chy­bičky“. Cí­time sa ako na hor­skej dráhe, s tým roz­die­lom, že kým na za­čiatku sme boli stále hore, čím ďa­lej – tým viac nás to ťahá k zemi.

No my sa pevne dr­žíme na­šej vlast­nej pred­stavy, presne ta­kej, akú sme si na za­čiatku vy­sní­vali. A je nám úplne jedno, že akosi sa to ne­vy­víja podľa plánu, že akosi sa z neho stáva nie­kto iný.

Už to nie je 50/50. Ne­dos­tá­vame to, čo dá­vame. Ale stále to do­ká­žeme ospra­vedl­niť lás­kou (ktorá tam nie je), nech­ceme sa toho pus­tiť, pre­tože aj keď sa ne­cí­time úplne naj­lep­šie, as­poň sa cí­time, že sme na­žive. Dr­žíme sa toho zu­bami nech­tami, až kým si ne­uve­do­míme, že z nás ob­razne po­ve­dané os­talo dievča so „zlo­me­nými nech­tami a vy­bi­tými zu­bami“.

Komentáre