Tvrdil si, že momentálne chceš byť sám, že potrebuješ čas sám pre seba a taktiež chvíľu na to, aby si si dal dokopy svoj život. Všetko som to akceptovala a ešte si mi sľúbil, že budeš celý ten čas nad tým premýšľať a prídeš s odpoveďou.

Ozýval si sa mi takmer každý deň, bol si starostlivý a milý. Verila som ti každé slovo. Bola to jedna z najväčších chýb, aká sa mohla stať. Po mesiaci si sa mi ozval raz za týždeň. Ako dní ďalej plynuli, ozývala som sa prvá ja a po krátkom čase, už si ani neodpovedal. Stále som dúfala, že sa ozveš, že možno máš toho veľmi veľa, možno jedno z najhorších období alebo že si len unavený, ale to prejde a ty odpíšeš. Každým dňom táto nádej u mňa pomaličky vyhasínala. Až do jedného piatkového večera, kedy som ťa uvidela s ňou!! Nie len vyhasla, ale city, ktoré som k tebe prechovával sa zlúčili do jedného a stali sa nenávisťou.

 

Ako si len mohol? Nebolo dňa, kedy som si na teba nespomenula a na naše spoločné chvíle. Dva mesiace, vlastne 7 týždňov som verila tvojím slovám. Bol si taký skvelý klamár, len škoda, že som to nevedela skôr. Motal si mi hlavu tým, aké zlé chvíle prežívaš a mne ťa bolo tak ľúto, že som sa zamilovala asi ešte viac. Bola som ti verná! Ba čo verná… Ani som nikam nechodila, jedine tak s Kristínou občas na kávu, obed alebo nejaký drink.