Kto je to matka? Žena, ktorá nám dala ži­vot. Žena, ktorá sa kvôli nám obe­to­vala. Žena, ktorá vždy do­káže po­vý­šiť naše po­treby nad svoje vlastné. Ne­zá­leží na tom, či máme 10 alebo 13 ro­kov, vždy keď máme prob­lém, mama je pr­vou oso­bou, na ktorú si spo­me­nieme.

Keď sme sa na­ro­dili, za­hr­nula nás ne­ko­neč­nou lás­kou. Často si popri be­haní okolo bá­bätka ani ne­stihla umyť vlasy. A bolo jej to jedno. My sme roz­žia­rili jej svet. Dali mu nový roz­mer. Ka­ri­éra je dô­le­žitá, ale pre mamu bolo sta­ra­nie sa o nás dô­le­ži­tej­šie. Prišlo ob­do­bie škôlky resp. jaslí. Ne­viem či ste aj vy na za­čiatku škôlky pla­kali, ale ja veľmi. Po krás­nych troch ro­koch, kedy sme boli len ja a mama, sme mu­seli pre­sek­núť po­my­selnú pu­počnú šnúru a od­de­liť sa. Ne­pla­kala som iba ja, ale i mama. Prišlo ob­do­bie školy. Mama bola tá, ktorá ma na­učila učiť sa. Poc­tivo sme ro­bili do­máce úlohy. Tré­no­vali čí­ta­nie i ná­so­bilku.

Pri­šiel druhý stu­peň školy a tzv. „ob­do­bie vzdoru“. Hádky na den­nom po­riadku. Vy­hrážky typu „ty nie si moja matka“, „ne­ná­vi­dím ťa“, „vô­bec mi ne­ro­zu­mieš“… Ach, keď sa na to spätne po­zriem, znie to až smiešne. Veď mama bola náš prvý módny guru. Mama nás na­učila cho­vať sa tak, ako sa na dámu patrí. Kú­pila prvé šminky. Aj keď sme to v hád­kach ne­mys­leli vážne, mamu to veľmi bo­lelo. Ve­dela, že sme len deti, ale bolo jej to ľúto. Veď kto nám kedy bude v ži­vote chcieť tak dobre, ako mama? 

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Možno sa nie­kedy s na­šimi ma­mami ná­zo­rovo nez­hod­neme. Možno sa úplne ne­po­cho­píme. Ale mu­síme po­cho­piť, že všetko čo pre nás robí, myslí dobre. Vždy chce pre nás len to naj­lep­šie. Mi­luje nás ce­lým svo­jím srd­com. Je dô­le­žité dať jej našu lásku na­javo. Nie len na Deň Ma­tiek, ale každý je­den deň v na­šom ži­vote. Lebo ona je tu vždy pre nás. Či už v det­stve aby po­fú­kala roz­bité ko­leno, alebo v do­spe­losti skla­dala zlo­mené srdce. Jej láska k nám je be­z­hra­ničná. Je jedno, ako veľmi ju svo­jimi slo­vami zra­níme a skut­kami skla­meme.

Ma­te­rin­ská láska je vý­ni­močná. Je to ne­opa­ko­va­teľné puto. Ma­min úsmev pri pr­vej jed­notke. Ma­min strach pri pr­vej ho­rúčke. Hr­dosť v jej očiach pri pr­vom veľ­kom ži­vot­nom po­stupe, ale i skla­ma­nie pri pr­vej ran­nej opici. To akú vý­chovu a sprá­va­nie nám v det­stve všte­pila v nás ostáva navždy. I keď je ob­čas prí­sna, je to z lásky. Preto ma­mám po­ďa­kujme. Ďa­kujme na­šim mat­kám za náš ži­vot, za ich lásku, opa­teru, za ne sa­motné. Aj ja ďa­ku­jem ten svo­jej, za to, že ma vždy vo všet­kom pod­po­ruje a že je, aká je. Ľú­bim ťa mami!

Komentáre