Ne­bolo to až tak dávno, keď do mňa mama jed­no­staj hu­čala s tým, že trá­vim prí­liš veľa času za po­čí­ta­čom po­no­rená do vir­tu­ál­neho sveta. Štan­dardne po ta­kejto vý­čitke na­sle­do­vala od nej aj veta, aby som išla von, veď je predsa tak krásne. A po­ve­dala to vždy, ne­zá­visle od toho, že nie­kedy von aj pr­šalo. Ona to tak mala jed­no­du­cho na­učené a slová často ply­nuli samé.

Mama si však vtedy ne­uve­do­mo­vala, že v dobe smart­fó­nov a inej in­te­li­gent­nej tech­niky vy­hnať ma von, ne­malo boh­vie­aké opod­stat­ne­nie. Mo­bil som si to­tiž mohla vziať so se­bou a v pod­state po­kra­čo­vať tam, kde som skon­čila. Len v men­šom…

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Stále mi teda s vý­čit­kou v hlase opa­ko­vala, že ne­vie po­cho­piť, ako mô­žem do mo­bilu po­ze­rať aj nie­koľko ho­dín vkuse. No a ja som sa jej to ne­sna­žila ani vy­svet­liť, ako by možno nie­kto oča­ká­val. Ve­dela som to­tiž, že na­díde čas, keď na to príde aj sama. A to aj na­priek tomu, že stále tvr­dila, že jej starý tla­čid­lový te­le­fón úplne vy­ho­vuje. No bo­daj by nie, keď z neho len te­le­fo­no­vala. Sem-tam síce uro­bila ne­jakú fotku, no ča­som ich pre­stala ľu­ďom uka­zo­vať, pre­tože väč­ši­nou na nej ne­bolo nič vi­dieť. Jed­nak kvôli veľ­kosti disp­leja a jed­nak aj kva­lite ka­mery…

Ale ako to už býva, aj mamy idú s do­bou… A tá moja do toho sko­čila riadne po hlave. Najprv sa ne­chala na­ho­vo­riť na nový mo­bil, ku kto­rému sme jej najprv na­pí­sali ná­vod. Aby jed­no­du­cho ve­dela, čo kedy stla­čiť. Nie­kedy nám síce aj na­priek tomu po­slala správy, o kto­rých ne­ve­dela a pra­vi­delne ne­zlo­žila te­le­fón, keď sme do­te­le­fo­no­vali, ale v pod­state bola spo­kojná. Prob­lém však na­stal, keď zis­tila, že sa jej ne­zmestí do pred­ného vrecka na no­ha­vi­ciach, a že ba­terku ne­stačí na­bí­jať raz do týždňa.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

Z mo­jej mamy sa ale rýchlo stal mo­bi­lo­ma­niak (a vraj po kom tie deti sú?!), ktorý si te­le­fón ne­za­bu­dol zo­brať aj do kú­peľne, hoci sa mi za to pred­tým smial.

Jed­ným z pr­vých zna­kov toho, že moja mama má nový te­le­fón, boli sm­sky plné smaj­lí­kov, ktoré som od nej nie­koľ­ko­krát do dňa do­stá­vala. Hneď za tým na­sle­do­vala aj sé­ria fo­tiek jej nosa a oka, ktoré si ne­dob­ro­voľne vy­tvo­rila pri tom, keď sa sna­žila vy­užiť fo­ťák ako zrkadlo.

Ale sa­moz­rejme, že to ne­skon­čilo len pri no­vom te­le­fóne. Mama bola vý­do­byt­kom doby nad­c­hnutá, a tak chcela ob­ja­vo­vať ďa­lej. Cel­kom pri­ro­dzene ju opan­tali aj čary in­ter­netu. Vraj jej ka­ma­rátky vi­deli ne­jaké moje fotky z piat­ko­vej párty… No Bože. A že ona chce tiež… A tak som mamu za­re­gis­tro­vala na Fa­ce­book…

No a dru­hým zna­kom toho, že moja mama má nový te­le­fón a v ňom aj in­ter­net, bolo, že každú chvíľu mi vo­lala. S ne­ja­kým prob­lé­mom. Raz jej niečo ne­šlo. Ino­kedy niečo stla­čila. Alebo ne­s­tla­čila. A vraj jej zmizla ne­jaká ikona. Ale ona nič ne­spra­vila. A jasné, že ja som to chá­pala. Veď ikonky bežne miznú samé od seba…

Ne­prešla však dlhá doba a mama bola na in­ter­nete taká zbehlá ako každý 13-ročný chla­pec. Za­čala sa teda pris­pô­so­bo­vať tren­dom a rov­nako aj ja­zyku, a tak som od nej bežne po­čula „do­stala si moju me­sídž?“ alebo „idem po­st­núť ne­jakú fotku“. No a mne ne­zos­tá­valo nič iné iba „hrdo“ zdvi­hnúť obo­čie a usmiať sa.

Pri­šiel však aj tretí krok. Mama uve­rila (ako inak) re­ťa­zo­vým sprá­vam, kto­rými nás teda den­no­denne za­hr­ňo­vala a ne­za­budla pri­dať ani trid­sať vý­krič­ní­kov, aby sme po­cho­pili, aké je to dô­le­žité. Po­stupne prišla aj na to, ako ma ozna­čiť na fot­kách z det­stva, kde mám na sebe pri­naj­lep­šom ne­jaké py­žamko. Sa­moz­rejme ne­mohla si od­pus­tiť ani žia­den ko­men­tár k akej­koľ­vek mo­jej ak­ti­vite a s veľ­kou ob­ľu­bou pri­dá­vala sta­tusy na moju ná­stenku.

zdroj: unsp­lash.com unsp­lash.com

A hoci všetky tieto veci by sa mohli zdať pu­ber­tia­kom ako tá naj­hor­šia nočná mora, tak ja som ich brala s nad­hľa­dom a bola som hrdá na to, že ako jej to ide… Keďže do­ne­dávna po­va­žo­vala WiFi za ne­jaké cuk­ríky.

Na všet­kých týchto expe­ri­men­toch mo­jej mamy bolo teda aj nie­koľko po­zi­tív­nych vecí. Mama mi po­ve­dala, resp. na­pí­sala aj také veci, ktoré mi ne­ho­vo­rie­vala často. A nie raz mi do­konca po­slala fotku s po­pi­som, že je na mňa hrdá, a že ma má rada. No a sa­moz­rejme zdie­ľala ob­rázky, ktoré ho­vo­rili o tom, aká je šťastná mama…

A hoci som nie­kedy s ňou mu­sela viesť vi­deo­ho­vor v au­to­buse alebo jej ráno cez te­le­fón vy­svet­ľo­vať, prečo jej vy­ska­kujú na plo­che ne­jaké „hlavy“, tak to malo aj svoje vý­hody. A tou hlav­nou bolo, že hoci sme často vzdia­lené stovky ki­lo­met­rov, tak stále mám po­cit, že mi je na­blízku.

Komentáre