Sta­roba – slovo, ktoré ne­jed­nému z nás na­háňa strach. Možno sú to obavy z pr­vých vrá­sok, pr­vých še­dín či na­opak strach z po­citu od­su­nu­tia na druhú ko­ľaj, strach z ne­po­cho­pe­nia…každý z nás ma svoj vlastný in­di­vi­du­álny, dru­hými mno­ho­krát ne­po­cho­pený vý­znam jeho slova STRACH – prečo sa tohto ne­od­vrat­ného pro­cesu, teda sta­roby tak veľmi bojí.

Je možné ne­zos­tar­núť? Ve­rím tomu, že je. Men­tálna mla­dosť pri­náša ne­smr­teľ­nosť. Ak člo­vek ne­stratí svoje zá­ľuby, ide­ály, ak ne­stratí svoje JA také, aké je na­ozaj, zo­stane mladý navždy. Po­znám ne­spo­četne veľa fy­zicky mla­dých ľudí, ktorí sú men­tálne starí. Ta­kých, ktorí stra­tili zá­u­jem o ži­vot, stali sa du­chovne prázd­nymi a svoj ži­vot vy­pĺňajú ak­ti­vi­tami, ktoré ich ro­bia ne­šťast­nými. Je toto čo chceš vo svo­jom ži­vote aj ty?!

Ak bola tvoja od­po­veď NIE, tak za­čni žiť!

pe­xels.com

Do­voľ si byť sama se­bou, pro­sím. Ne­boj sa ni­čoho. Tento ži­vot ži­ješ len raz. Máš len jednu prí­le­ži­tosť. Žiadne kúzlo na zá­zračne dlhý ži­vot ne­exis­tuje, preto ži tento, ktorý máš, naj­lep­šie ako vieš. Ne­boj sa ro­biť čo­koľ­vek na čo máš chuť. Je jedno či máš 20, 30 alebo 15. Pod­statné je to, že máš svoje zá­ľuby a ne­bo­jíš sa pre­ja­viť. To, že si du­chovne mladá. Viem, nie každý je fa­nú­ši­kom po­é­zie no už An­drej Slád­ko­vič vo svo­jej básni Ma­rína v 185. strofe na­pí­sal:

A čo je mla­dosť? – Dvad­sať­päť ro­kov?

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ru­žo­vých tvárí hlaď jará?

Či údov sila? Či str­mosť kro­kov?

Toto sa všetko zo­stará!

Mla­dosť je túžba živá po kráse,

je hlas ne­beský v zem­skom ohlase,

je ne­po­koj duší svätý,

je tá mo­hut­nosť, čo slávu hľadá,

je kve­tín lásky raj­ská záh­rada,

je an­jel v pra­chu za­viaty!

Čo vy­plýva z tejto básne? To, že už tak­mer pred 200 rokmi nie­kto na­pí­sal a bol si ve­domý toho, že byť mladý večne je len otáz­kou vlast­nej vôle. Je jedno, že člo­vek te­lesne zo­starne. Vrásky, zvráš­tená po­kožka, re­uma­tické uzly na prs­toch..toto všetko je nor­málne a bio­lo­gicky ne­od­vrá­ti­teľné, prečo si teda zby­točne ro­biť stresy? Mla­dosť je predsa ne­po­koj duší svätý – veď „roz­há­ra­nosť“ je ty­pická pre mla­dého člo­veka, večná zve­da­vosť, ne­po­koj v duši z toho, že ne­stihne všetko to čo chce.

pe­xels.com

Nájdi si vzťah, v kto­rom si bu­deš istá, že ni­kdy ne­zos­tar­neš. Člo­veka, pri kto­rom bu­deš ve­dieť, že bu­deš mať vždy pries­tor nato, aby ste boli mladí spo­ločne. Veď mla­dosť je predsa kve­tín lásky raj­ská záh­rada.

V ušiach mi tak často znie pes­nička od Petra Na­gyho – So mnou ni­kdy ne­zos­tar­neš, znova tá istá hlavná myš­lienka, o kto­rej píše aj Slád­ko­vič..presne tá istá, ktorá ostane ne­smr­teľná navždy.

pi­xa­bay.com

Nech­cem zo­star­núť, chcem ne­us­tále ob­ja­vo­vať nové zá­žitky, nech­cem upus­tiť od svo­jich ak­ti­vít, ktoré mi­lu­jem. Prečo? Pre­tože chcem aj na dô­chodku ro­biť to, čo mi­lu­jem práve te­raz. Ob­ja­vo­vať všetky drob­nosti tohto sveta a pre­skú­mať všetky tie naj­lep­šie veci, ktoré tento svet po­núka až do špiku kosti. Nech­cem sa ne­chať uná­šať nu­dou a prok­ras­ti­no­vať, o tom tento ži­vot pre mňa nie je.

A preto…

So mnou ni­kdy ne­zos­tar­neš…

Komentáre