Všetko sme mali. Tak­mer.


Vtedy keď sme boli sami, obaja sme ve­deli, že to máme. Lásku, po­ro­zu­me­nie, pria­teľ­stvo. Dlhé nočné roz­ho­vory – o všet­kom aj o ni­čom, množ­stvo smie­chu , vášne, mnoho spo­loč­ných vecí aj od­liš­ností. Taký ten správny kok­tail, na­mi­xo­vaný tak ako to tak­mer do­ko­nalý vzťah vy­ža­duje. Tak­mer.

Je­diné čo sme ne­mali bol zá­vä­zok.  V resp. ne­mal si ho ty. Ne­jaké ne­vi­di­teľné puto, ktoré by ti ho­vo­rilo: „táto žena je moja, k nej pat­rím.“ Nie­ktorí ľu­dia to majú pri­ro­dzene v sebe. Keď si s nie­kým za­čnú, cí­tia, že by mu mali ostať verní. Lo­ajálni. Ve­dia, žeby sa mali za­me­rať na toho jed­ného člo­veka a sna­žiť sa pre­hĺbiť s ním vzťah. Vy­hľa­dá­vajú jeho prí­tom­nosť a chcú sa nie­kam po­sú­vať. Aj keď po­maly, po ma­lých kro­koch, ale obaja ve­dia, že to má zmy­sel. Sme­ruje to nie­kam.

zdroj: stocksy.com stocksy.com

Náš prí­pad bol iný. Spadli sme do toho, ani ne­viem ako. Od pr­vej chvíle to tam všetko bolo.  Ná­hodné do­tyky, ktoré pre­šli do boz­kov. In­ten­zívne po­hľady, ktoré vy­po­ve­dali všetko to, čo ukrý­vala hlava. Dlhé ob­ja­tia, ktoré ne­mali konca kraja. Spo­ločné va­re­nie, šan­te­nie či sle­do­va­nie ne­zmy­sel­ných fil­mov.  Bolo jedno čo sme ro­bili hlavne, že sme boli spolu. Chý­bali sme si, te­šili sme sa na seba. No niečo tam neh­ralo. Vždy keď sme boli spolu, ne­chý­balo mi nič. No ako náhle si od­išiel, za­čali mi hla­vou vŕ­tať po­city ne­is­toty.

Čo vlastne sme? Známi? –  to ur­čite nie. Ka­ma­ráti? – áno aj. Pár? – to ešte nie.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Po­stupne mi táto otázka ne­dala spá­vať. Po­tre­bo­vala som niečo, čoho sa mô­žem chy­tiť. Sna­žila som sa to ne­jako vy­rie­šiť, no tebe toto me­dzi­štá­dium úplne sta­čilo. Za­tiaľ čo ja som po­tre­bo­vala niečo viac. A tak som sa roz­hodla ne­trá­piť a ne­chať ta ísť. Dať pries­tor nie­komu, kto bude od pr­vej chvíle ve­dieť, že pat­rím k nemu. Aj keď nie jemu.

Komentáre