Chvíľu to fun­go­valo. Mám po­cit, že možno až prí­liš per­fektne. A hoci si mi mi­li­ón­krát tvr­dil, že by si to chcel zme­niť, nie­kam po­su­núť, vždy som mala tak tro­chu po­cit, že len veľmi ťažko by si bol ochotný kvôli nie­komu zme­niť svoj ži­vot. Ten ži­vot, v kto­rom si bol zvyk­nutý na istý po­ria­dok a žiadne pra­vidlá, resp. iba na tie pra­vidlá, ktoré si si ur­čil ty sám. A teda po­ru­šiť ich – bola vždy ma­lič­kosť. Ma­lič­kosť bez ná­sled­kov.

Ako je­dinú si ma však pus­til do svojho ži­vota. Dal si mi šancu byť jeho sú­čas­ťou a vi­dieť to, ako ti je dobre. Hoci v tomto na oko „skve­lom ži­vote“ ti predsa len niečo chý­balo. Niečo, po čom si tú­žil. Niečo, čo by mu dalo iný roz­mer, nový smer… Ale na dru­hej strane aj niečo, na čo si ne­bol pri­pra­vený…

A preto… A preto ten môj po­cit. Jed­no­du­cho ti vy­ho­vo­valo mať ma na chvíľku pre seba. Uží­vať si prí­tom­nosť nie­koho, na kom ti zá­leží. Nie­koho, koho máš tak tro­chu viac rád, ako si plá­no­val… Ale len na chvíľku. A preto vždy, keď som od teba od­chá­dzala, tak si si tro­chu vy­dý­chol. A vrá­til sa na miesto, kde si bol, pred­tým než som prišla…

Ale ne­vy­čí­tam ti to, pre­tože keď mám byť úp­rimná presne tak to vy­ho­vo­valo aj mne. Viesť je­den ži­vot s te­bou a je­den bez teba. Zdalo sa to ide­álne. No len do is­tého mo­mentu…

Však keď som si uve­do­mila, že už pre mňa nie si len ka­ma­rát… Že som smutná v tom „ži­vote bez teba“… Že mi na tebe zá­leží viac, než mi ke­dy­koľ­vek pred­tým na nie­kom zá­le­žalo… Proste, keď som si uve­do­mila, že ťa ľú­bim, tak sa to celé skom­pli­ko­valo.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Už to ne­bolo – JA, TY a MY DVAJA. Zrazu si bol len TY a MY DVAJA. A ja ne­viem, čo mám s tým ro­biť. Pre­tože je ná­ročné tvá­riť sa, že som nad ve­cou. Je ná­ročné ti tvr­diť, že je to takto v po­riadku… Keď je­diné na čo celé dni mys­lím, je mo­ment, kedy si zase ľah­nem vedľa teba a ty ma ob­jí­meš. S ne­pred­stie­ra­ným zá­uj­mom si vy­po­ču­ješ všetko to, čo sa mi pri­ho­dilo. Po­boz­káš ma. A po­vieš, aby som os­tala… No, ale ja zase od­ídem… S ve­do­mím, že nám to obom takto vy­ho­vuje.

Na­pí­sal si mi: „Chý­baš mi, ani ne­vieš ako…“ A ja som to fakt ne­ve­dela. Veď aj od­kiaľ? Pod­ve­dome si dá­val pred­nosť os­tat­ným predo mnou. Ne­ve­domky. Na­ivne. Do­te­raz ni­kdy som ne­vi­dela tak ne­se­bec­kého sebca ako si ty. A ne­mohla som ti nič po­ve­dať. Lebo tak znela do­hoda. A ja predsa pra­vidlá ne­po­ru­šu­jem.

S úsme­vom na tvári. A s ta­kým bo­les­ti­vým po­ci­tom v srdci. V snahe tvá­riť sa, že je všetko v po­riadku. V snahe tomu sama uve­riť…Tr­pela som, keď si bol odo mňa ďa­leko. A za­čala som tr­pieť aj vtedy, keď si bol blízko…

Tak blízko, a predsa tak ďa­leko. Je pre mňa ťažké ťa na­ďa­lej mi­lo­vať…

 

Komentáre