Pri­šiel si do môjho ži­vota ako ví­chor. Roz­ra­zil si dvere v mo­jom srdci a vo­šiel si bez toho, aby ťa nie­kto vô­bec za­vo­lal. Po­ma­lými krokmi si sa mi vkra­dol do mysle a spô­so­bil si ob­rov­skú spúšť v mo­jom ži­vote.

Si ako slnko upro­stred za­chmú­re­nej ob­lohy, ako dážď v čase naj­väč­šieho su­cha, ako tieň v tom naj­ho­rú­cej­šom dni. Jed­no­du­cho ťa po­tre­bu­jem, aj keď si ešte za­tiaľ ne­uve­do­mu­jem, prečo je tomu tak. Máš v sebe vá­šeň. Tvoj oheň ma spa­ľuje až v tých naj­hl­b­ších zá­ku­tiach môjho tela.

Asi si si ma zís­kal svo­jím ni­kdy ne­hy­nú­cim úsme­vom, ta­jom­nými očami a pl­nou chu­ťou do ži­vota. Ni­kdy som ne­stretla ni­koho ta­kého, ako si ty. Pri tebe sa sme­jem, som sama se­bou a mám po­cit, akoby som po všet­kých tých skla­ma­niach opäť na­šla niečo, kvôli čomu sa oplatí žiť.

zdroj: unsp­lash.com

Svo­jimi bláz­ni­vými činmi opäť rozp­rú­diš moju krv v ži­lách a vra­ciaš mi chuť do ži­vota. Aj na­priek tomu, že som mala po­cit, akoby môj ži­vot pre­stal exis­to­vať. Ne­us­tále sa spolu sme­jeme a roz­umieme si. Za­pa­dáme do seba ako kúsky skla­dačky. Viem, že nám bolo sú­dené byť spolu.

No v kú­tiku duše stále cí­tim isté obavy. Obavy z no­vého vzťahu. Nie som si istá, či som na toto všetko pri­pra­vená a či vô­bec chcem po toľ­kých skla­ma­niach opäť pre­ží­vať lásku. Bo­jím sa, že bu­deš presne taký istý ako tí chlapi pred te­bou. Do­vo­líš, aby som sa do teba za­mi­lo­vala a keď už moja láska k tebe bude na­ozaj in­ten­zívna, jed­no­du­cho sa vy­pa­ríš.

Bo­jím sa, že mi moju lásku ne­do­ká­žeš opä­to­vať. Možno si pre­žil po­dobné skla­ma­nie rov­nako ako ja a ne­tú­žiš sa opäť za­mi­lo­vať. Bo­jím sa, že moje city k tebe budú také in­ten­zívne, až tvoje srdce po­ma­ličky zni­čia. Bo­jím sa toho, že ma ne­bu­deš ve­dieť mi­lo­vať tak, ako mi­lu­jem ja teba.

zdroj: unsp­lash.com

Som mladá a na­ivná. Ne­tu­ším, čo mô­žem od teba ča­kať. No stále mám oči ot­vo­rené do­ko­rán a dá­vam si po­zor. Pre­tože som sa ve­ľa­krát už po­pá­lila. Ten oheň mi spô­so­bil ob­rov­ské rany, ktoré ni­kto ne­do­káže už vziať späť. Možno sa jed­ného dňa za­ho­jili, no jazvy sú na srdci ne­us­tále. A ja ne­tú­žim te­raz zho­rieť len preto, že si moje srdce opäť vy­bralo ne­správne.

Komentáre