„Hra­nica me­dzi lás­kou a ne­ná­vis­ťou?!“

Je krehká..Veľmi.“

Od­po­ve­dal mi, a kým som stihla na­brať od­vahu na ďal­šiu otázku, za­čal roz­prá­vať..Roz­prá­vať, akoby žil skú­se­nos­ťou. Akoby bol opäť osem­násť­ročný a skla­maný z pr­vej lásky.

iso.500px.com

„Ľu­dia zvyknú hor­livo ho­vo­riť, že ľú­bia, že ne­ná­vi­dia, že im bolo ub­lí­žené, no ča­sto­krát si ne­uve­do­mia, že aj oni mohli byť tí, ktorí ub­lí­žili. Práve slo­vami, ktoré vy­slo­vili v ne­správ­nej chvíli.. Toto je chy­bou väč­šiny, aj nás. I keď je na­ozaj ťažké si to pri­znať. Mno­ho­krát ub­li­žu­jeme práve slo­vom, vzác­nym slo­vom, ktoré by sme mali po­u­ží­vať iba vý­ni­močne, presne vtedy, kedy to cí­time zo srdca..

Chvíľu ml­čal a uprene hľa­del do svo­jich zo­vre­tých rúk, keď sa mi po­zrel do očí, na jeho zvrás­ka­ve­nej tvári som vi­dela smú­tok a v očiach znovu ob­ja­venú bo­lesť. Na­priek všet­kému znovu po­kra­čo­val..

„Mal som 25 ro­kov. Ne­mal som žiadnu pred­stavu o ži­vote a zod­po­ved­nosti. Každý deň som si uží­val pl­nými dúš­kami s par­tiou, až jed­ného dňa vstú­pilo do môjho ži­vota to na­jú­žas­nej­šie dievča. Bola krásna, in­te­li­gentná a vtipná. Za­čiatky nášho vzťahu boli tým najk­raj­ším ob­do­bím môjho ži­vota, mi­lo­vali sme sa, do­ka­zo­vali sme si lásku na­vzá­jom a bol som sku­točne šťastný, pre­tože som na­šiel to, čo nie­kto hľadá po­čas ce­lého ži­vota. Na­šiel som zmy­sel, úto­čisko a is­totu.“

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

pin­te­rest.com

Znovu na chvíľu sk­lo­pil zrak, hl­boko sa na­dý­chol a roz­prá­val ďa­lej: „Iba pred ne­dáv­nom, po nie­koľ­kých ro­koch som si uve­do­mil, že sa to všetko udialo prí­liš rýchlo. Obaja sme sa ne­chali ovlá­dať vzpla­nu­tím ci­tov. A tou nád­her­nou, vzne­še­nou ve­tou: „Mi­lu­jem ťa“ sme si za­čali ub­li­žo­vať, pre­tože sme ju zried­ka­kedy po­u­žili v správny čas..Stala sa z toho všedná fráza. Všetko krásne sa za­čalo ob­ra­cať na zlé a ne­ga­tívne. Ne­uvá­že­nými slo­vami sme si za­čali na­vzá­jom ub­li­žo­vať, bo­les­tivo si po­drá­žať ko­lená, bez toho, aby sa čo i len je­den z nás po­kú­sil o zá­chranu spo­loč­nej lásky. Obaja sme hľa­deli iba na svoje rany a bo­lesť, znovu bez pre­mýš­ľa­nia. A takto me­dzi nami po­stupne vzni­kal múr so zá­kladmi pev­nej­šími zo dňa na deň“

„S od­stu­pom času Ti mô­žem po­ve­dať iba je­diné.. Bol to čas lásky, čas bo­lesti, ub­li­žo­va­nia a na­po­kon ne­ná­visť. To je tá hra­nica. Hra­nica, ktorú si ne­opatr­nos­ťou bu­du­jeme sami proti sebe. Za­čal som ne­ná­vi­dieť iba svoj vlastný od­raz. Keby som čas mo­hol vrá­tiť späť, ob­jí­mem ju a ni­kdy ne­pus­tím, pre­tože viem, že to, čo som cí­til bola láska. Ale ja som s ňou bo­hu­žiaľ ne­ve­del za­ob­chá­dzať, tak, ako si pravá láska za­slúži. Ne­bol som pri­pra­vený.“

Komentáre