Niekedy príde tá chvíľa… Keď sa zamyslím a keď si to pripustím a pripomeniem tú starú bolesť, čo si mi spôsobil. Niečo spravíš, niečo povieš, niečo urobíš, čo mi to pripomenie. Či je noc a či deň. Núti ma to k zamysleniu, či to zvládnem, prenesiem sa cez to a bude to znova tak ako predtým, a či má ešte vôbec zmysel pokračovať… Viem, že som spravila mnoho chýb aj ja, ale to podstatné si vždy vedel. Vedel si s kým, ako, prečo, kde. Ale ja nie. Mňa si z toho vždy vynechal. Držal si ma v nevedomosti, ktorá zapríčinila to, že si so mnou hlava robila, čo chcela. Ťažko sa tomu vzoprieť, povedať si, že to nič neznamená, predsa ak by si už so mnou nechcel byť, tak by si nebol. Už dávno by si mi nehovoril, že ma miluješ.

Je ťažké myslieť si, že sa niečo zmení. Toľkokrát som sa na to snažila nemyslieť. Nechať to proste tak. Čas vylieči aj tie najhlbšie rany. Lenže veľakrát, deň čo deň… Neveril by si, ale niet dňa, kedy by sa mi to nepripomenulo. Kedy by sa mi nepripomínala ona…

zdroj: unsplash.com

Často krát sa pýtam, čo má ona a ja nie? Čo to je? Prečo si s ňou stále v kontakte. Prečo si niektoré veci kompenzuješ zrovna u nej? Prečo mi to jednoducho všetko nepovieš? Možno preto, lebo by som ti neuverila. Neverila by som, že ste len kamaráti, ktorí si čas od času napíšu a porozprávajú ako sa vyvíja ich život.

Vieš, ja som od teba nikdy nič nežiadala. Len úprimnosť. Aby si mi o veciach úprimne vravel. Je tak ťažké povedať, áno som s ňou v kontakte, včera som s ňou volal, má sa fajn, má sa dobre. Možno rovno sa ma spýtať. Nechcela by si sa s ňou zoznámiť? Vieš, zájsť spolu na kávu a porozprávať sa. Možno keby vidím, ako sa chováš v jej spoločnosti, ako sa rozprávate, akým štýlom sa spolu smejete. Možno by som nemyslela, nerobila drámu. Predsa nakoniec to môže byť úplne inak. Možno je to naozaj tak, ako si mi vtedy povedal. Je to len kamarátka a nič viac… Len moja dobrá kamarátka…