Za­čalo to ne­vinne. Všetko bolo veľmi milé, prí­jemné, ro­man­tické. Za­ľú­biť sa do teba ne­bol ab­so­lútne žia­den prob­lém.  Mal si však po­trebu niečo si kom­pen­zo­vať, a tak si si za­čal rie­šiť svoje kom­plexy pro­stred­níc­tvom žien. Na­učil si sa čo máme rady, čo na nás za­berá, ve­del si sa nám za­pá­čiť, zís­kal si se­ba­ve­do­mie. Ja som bola len tvoja ďal­šia obeť. Jedna z mno­hých. Zá­plata na tvoje ra­nené ego. Keď si zis­til, že tvoje finty na mňa za­brali, pre­stala som byť pre teba zau­jí­mavá, ne­mal si o mňa zá­u­jem.

Ale ja som ťa chcela…čím viac som ťa ne­mohla mať, tým viac som po tebe tú­žila. V tejto chvíli ľu­tu­jem to všetko, čo som ti ve­no­vala. Vlast­nil si moje myš­lienky, pred­stavy, že­la­nia, bol si všade. Ne­pre­šiel je­diný deň, po­čas kto­rého by som na teba ne­mys­lela. Bol si ako ví­rus, ktorý ma cel­kom po­hl­til. Moja ener­gia vy­šla naz­mar. Dala som ti to naj­cen­nej­šie, na­júp­rim­nej­šie, to naj­lep­šie zo mňa, ale ty si to ne­ve­del pri­jať.

pexels-photo-102734-large

pe­xels.com

Moje od­hod­la­nie uká­zať ti a pre­sved­čiť ťa, že som pre teba tá správna a dosť dobrá asi ne­bolo prí­liš do­sta­točné. Ne­pus­til si si ma k sebe bliž­šie. Pre­sved­čil ťa iba môj vzhľad. Po­tre­bo­val si len uspo­ko­jiť svoje fy­zické po­treby a ja som bola na­blízku. Ne­va­dilo mi prísť za te­bou upro­stred noci, keď si si to že­lal. Spra­vil si zo mňa slečnu zmys­lov zba­venú.  Byť v tvo­jej blíz­kosti mi úplne sta­čilo, stále som ťa chcela, aj keď som si uve­do­mo­vala, že teba už ni­kdy ne­pre­sved­čím.

Viem, že nie som je­diná, kto­rej si takto po­mo­tal hlavu. Že­lám ti, aby si sa zme­nil. Nie kvôli tebe, ale kvôli tomu, aby už viac žien ne­tr­pelo  tak, ako som tr­pela ja. Možno sú moje slová kruté, možno som te­raz zlá a možno som len prí­liš dlho bola tvo­jím dob­rým diev­čat­kom.

Naše po­sledné spo­ločné mi­núty. Se­dím vedľa teba v aute a som ti­cho, ne­viem čo mám po­ve­dať, pri­tom mám plnú hlavu myš­lie­nok. Zá­ro­veň si uve­do­mu­jem, že toto je moja po­sledná prí­le­ži­tosť. Zaj­tra o ta­komto čase bu­deš už nie­kde ďa­leko za oce­ánom, viac sa ne­uvi­díme. Ako len ne­ná­vi­dím tie hlúpe ná­hody a zna­me­nia. Mu­sím ťa opus­tiť presne na tom is­tom mieste, kde to me­dzi nami za­čalo, pri­tom Bra­ti­slava nie je až taká malá. Tu, presne pred sied­mimi me­siacmi, padla naša prvá pusa a tu padne aj tá po­sledná. Za­sta­víš, v tom sa z rá­dia ozve song tvo­jej ob­ľú­be­nej ka­pely, ktorý mi ťa vždy pri­po­mí­nal. Iró­nia osudu.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

pe­xels.com

Na­po­sledy ma po­boz­káš. Po­sled­ný­krát ti po­zriem do očí, usme­jeme sa na seba. Na­priek tomu ako si mi ub­lí­žil, na­priek všet­kému môjmu hnevu, ťa stále ľú­bim a viem, že ty má máš tiež rád, no iným spô­so­bom. Pop­ra­jem ti pekný ži­vot, ty mne to isté. Ne­sku­točne silná chvíľa. Vy­stú­pim. Po­zriem na ho­diny, 22:22. Vraví sa, že o tomto čase si máme niečo že­lať, a tak si ne­že­lám nič iné, len to, aby som za­budla.

Komentáre