Nikdy si nemyslela, že by ho niekedy potrebovala. Nikdy jej nechýbal. Bola šťastná, pretože mala okolo seba toľko ľudí, ktorí ju mali radi… a predsa. Po toľkých rokoch, čo žila bez otca, začínala niekedy pociťovať prázdnotu. Pociťovala, že práve on je tá posledná skladačka v jej živote, ktorá nikdy nezapadne na správne miesto.
Prvé roky života prežila ako každá rodina, až na pár hádok, ktoré ako dieťa započula vychádzajúce spoza dverí rodičovskej spálne. Na nič viac si nepamätala. A potom už nič, len čiernota, ktorá jej zahalila spomienky na otca.
Nebola jeho obľúbená dcéra, no predsa, za tých pár rokov si ju ani nemal ako obľúbiť. Nemal šancu spoznať svoje dievčatko tak, ako ona nemala šancu spoznať jeho. Ani si vlastne neuvedomila, kedy tak naozaj odišiel. Z občasného pýtania sa na to, kde má otca, prišla do stavu zabudnutia. Ako hovorí, obklopovali ju ľudia, ktorým na nej záležalo, a tak nemala dôvod pýtať sa na niekoho, kto ju nepoznal.
Prečo ho nenávidela
Keď občas započula niečo na jeho adresu, vždy to bolo niečo zlé. Najhoršie na tom ale bolo to, že tie veci boli pravdivé. Preto si spravila vlastný názor. Nenávidela ho. Nenávidela každú pohľadnicu, ktorú jej občas na narodeniny zaslal (prvých pár rokov). Nenávidela, že napriek tomu, čo všetko spôsobil, napriek tomu, chcel ničiť ešte viac! Chcel ničiť rodinu, ktorá dokázala prežiť aj bez neho, a to si on nechcel priznať. Nechcel si priznať to, že je pre nich už nič.
Naozaj to tak bolo. Videla správy, v ktorých sa o nich vyjadril jasne. A jej to bolo tak strašne ľúto. A preto ho stále nenávidela.
Nenávisť dokáže spôsobiť veľké veci. Napríklad zakryť naše skutočné pocity, pocity pred strachom ostatných. Po dlhých rokoch, čo pre ňu otec neexistoval, sa začala pozerať dookola seba. Začala si uvedomovať, že vlastne nikdy nepocítila skutočné otcovské objatie. Objatie, kedy jeho veľké chlapské ruky objímu nevinné, útle telo. Nikdy nedostala bozk na čelo na dobrú noc. Nikdy ju oco nevozil v kočíku a hrdý sa s ňou neprechádzal po uliciach. Nikdy ju nepochválil za skvelé známky, či za odmenu zobral na zmrzlinu.
Toto všetko dostávala od ľudí, od ujov, ktorí jej ho chceli nahradiť. Avšak nemohli nahradiť jeho. Nikto ho nedokázal nahradiť. Napriek tomu, že ho nepoznala a u každého bol za nenávideného a najhoršie chlapa na zemi. Aj napriek tomu ako ubližoval mame. Nevedela pochopiť to, že ho napriek všetkému má rada. Aj keď s ním nikdy neprehovorila vetu. Aj keď sa o ňu nikdy nezaujímal. Vlastne sa ku nej ani nepriznával. Bránila sa kontaktu, nikdy sa nechcela ani len stretnúť. Napriek tomu sa nájde také malé miestečko v jej srdci, kde jej chýba.
Keď po nejakom čase opäť niekoho kontaktoval, napriek tomu ako sa smiala a neznášala ho, v kútiku duše sa samej seba pýtala, prečo? Prečo niekedy nemôže kontaktovať aj ju? Dokonca si priala, aby jej nadával, aspoň nejako by prejavil záujem. Niekedy jej myšlienky blúdili k tomu, že čo ak zabudol? Je možné, že zabudol na ňu? Pýtala sa či je chyba v nej, ale v tomto prípade bola tá chyba v ňom.
Ako je možné, že jej chýba niekto, koho nikdy nemala?
Vždy túžime po niečom, čo nemôžeme získať, alebo je to až príliš namáhavé. Po niečom, čo vieme, že to nikdy mať nebudeme, alebo je tá šanca minimálna. Sme si istí tým, že to k tomu životu potrebujeme. Avšak, keď sme dokázali žiť bez toho doteraz, prečo by sme nemohli rovnako žiť aj po ďalšie roky? Môžeme si to uchovávať vo vlastnom srdci, a tak to mať a nemať zároveň. Bude to skryté na mieste, kde to nikto nenájde, uchránené a len pre nás viditeľné.
Pretože keď si v hlave predstaví obraz o tom, ako ju jej vlastný otec objíma, nechce sa s ním s nikým podeliť. Nedovolí, aby jej ho niekto pre jeho vlastné názory a argumenty mohol len tak ukradnúť. Ten obraz je a navždy bude len a len jej…
