Bola som zlo­mená. Fy­zicky mi bolo zle vždy, keď som si uve­do­mila, že my dvaja už spolu ne­bu­deme. Ni­kdy nie tak ako pred­tým. A možno ani len ako ka­ma­ráti. Ne­do­ká­zala som však mys­lieť na nič iné. Len na teba, na tvoj roz­hodný chladný po­hľad, na oči, ktoré ma ešte deň pred tým zo­bu­dili s ne­hou a úsme­vom. Te­raz v nich ne­bola láska. Ne­bol v nich ani hnev. Ne­bolo v nich NIČ.

Ne­chal si ma opus­tenú vo svete, v kto­rom som sa zrazu ne­cí­tila bez­pečne. Bola som sama, ubo­lená, vy­stra­šená, ne­schopná si pred­sta­viť ako bu­dem žiť bez teba. Všetko, čo som si pred­sta­vo­vala, na čo som sa te­šila, bolo zrazu preč. Te­raz som hľa­dela do bu­dúc­nosti ako do hmly, ktorá mi ne­do­vo­lila vi­dieť ďa­lej ako po dnešné po­po­lud­nie. Bála som sa osa­me­lých nocí a ti­chých rán. Ne­do­ká­zala som si spo­me­núť na to, ako som žila pred­tým.

Akoby ži­vot pred te­bou ne­exis­to­val. Ako som mala za­čať žiť ži­vot po tebe?!

Dni bez teba bo­leli, boli šia­lene dlhé a prázdne. Každý je­den bol lek­ciou ži­vota, lek­ciou lásky a se­ba­poz­na­nia. Cí­tila som, ako veľmi ma ovplyv­nil ži­vot s te­bou, aj to, ako veľmi ma ovplyv­nil tvoj od­chod. Pr­vý­krát som ne­do­ká­zala bo­jo­vať. Bo­jo­vať za nás, tak ako vždy pred­tým. Prvý raz som si uve­do­mo­vala, že ne­mô­žem chcieť za nás oboch a pri­jala fakt, že ty už jed­no­du­cho nech­ceš.

Chcela som ťa vy­ma­zať, z te­le­fónu, z Fa­ce­bo­oku, z roz­ho­vo­rov s ro­di­nou či ka­ma­rátmi, zo vša­diaľ, kde to len šlo. Žiadne te­le­fónne čísla, správy, fotky, dar­čeky, Chcela som ťa vy­ma­zať zo ži­vota. Ne­mal si tam predsa už svoje miesto. A vzdal si sa ho sám. Čím viac som sa však sna­žila, tým viac som ťa všade vi­dela a tým viac som na teba mys­lela.

Na­ko­niec som po­cho­pila, že ťa zo svojho ži­vota jed­no­du­cho ne­do­ká­žem vy­ma­zať. Bol si tam prí­liš dlho. Prí­liš in­ten­zívne. A vlastne, ani ťa z neho vy­ma­zať nech­cem.

Nech­cem to, pre­tože to, čo te­raz pre­ží­vam, pre­ží­vam kvôli tebe. A chcem si to pa­mä­tať.

Rov­nako, ako si chcem pa­mä­tať všetko, čo sme spolu pre­žili. Chcem si pa­mä­tať tak veľa ako sa dá. Nech­cem na to spo­mí­nať pra­vi­delne, no keď si na to nie­kedy spo­me­niem, chcem presne ve­dieť, ako som sa cí­tila na pr­vom rande, pri pr­vom bozku či prvý raz spolu na chate. Chcem si pa­mä­tať čo sme si prvé kú­pili do spo­loč­ného bytu, ako sme trá­vili Via­noce u va­šich, ako nám ušiel au­to­bus na svadbu tvojho šéfa. Chcem si pa­mä­tať na každú pie­seň, ktorá nás ne­jako spo­jila. Chcem si však pa­mä­tať aj na to, ako som sa cí­tila, keď sme sa po­há­dali a na dô­vody, pre ktoré sme sa há­dali. Chcem si pa­mä­tať, čo pred­chá­dzalo nášmu roz­chodu ako aj to, ako som sa cí­tila, keď som za se­bou za­vrela dvere bez toho, aby som ti dala bozk na roz­lúčku, pre­tože som sa bála, že sa pred te­bou rozp­la­čem a to som nech­cela do­pus­tiť.

Nech­cem ťa vy­ma­zať zo svojho ži­vota, pre­tože si ma ty a náš vzťah na­učil tak veľa, že by to bolo tak­mer až ne­fér.

Na­učil si ma ot­vo­rene mi­lo­vať a ne­os­tý­chať sa. Na­učil si ma ho­vo­riť čo cí­tim a ne­báť sa to uká­zať. Na­učil si ma, že ťažké časy sa dajú zvlád­nuť ak máš pri sebe správ­nych ľudí. Že člo­vek do­káže pre­žiť každú bo­lesť a na­učí sa ne­pod­dať sa sl­zám. Na­učil si ma ot­vo­riť oči a po­zrieť sa na svoj ži­vot kom­plexne. Hľa­dieť na seba a na svet viac kri­ticky a ne­báť sa pý­tať. Na­učila som sa ne­za­nev­rieť na lásku. Ne­báť sa stret­núť nie­koho no­vého, pus­tiť ho bliž­šie a opäť dô­ve­ro­vať.

Ty a vzťah, ktorý som s te­bou mala ste ma na­učili, že láska je nád­herná a krehká, a že na to, aby bola na­pl­nená treba sku­točne dvoch. Ob­do­bie s te­bou a ob­do­bie po tebe ma na­učili, že ne­treba slepo hľa­dieť do na­plá­no­va­nej bu­dúc­nosti ani lip­núť na spo­mien­kach.  A práve preto, že si ma na­učil, že lásku si mu­sím uží­vať v ra­dos­ťou pri­slú­cha­jú­cou da­nému mo­mentu som sa roz­hodla, že si ne­za­slú­žiš, aby som ťa zo svojho ži­vota vy­ma­zala. Osta­neš v ňom navždy a ja si bu­dem navždy s vďa­kou pa­mä­tať deň, kedy si doň vstú­pil.