Na na­sle­du­júce riadky som zbie­rala od­vahu nie­koľko dní. Ne­ro­bím to preto, aby ma všetci ľu­to­vali. To ne­pot­re­bu­jem. Ro­bím to kvôli ľu­ďom, ktorí majú po­dobné prob­lémy ako ja a boja sa s tým niečo uro­biť.

Sú dni, keď je všetko v po­riadku a mys­lím si, že sa vlastne nič ne­deje a som silná žena, ktorá všetko zvládne a nič ju ne­za­staví. Po­tom prídu dni, kedy je všetko čierne a ne­viem sa te­šiť z ni­čoho a z ni­koho. Keď ma bolí žiť, vstať z po­stele, pla­čem tak, že sa ne­do­ká­žem na­dých­nuť alebo prídu dni, kedy cí­tim ne­sku­točnú úz­kosť a ne­viem čo so se­bou.

Za po­sledný pol­rok sa môj stav ra­pídne zhor­šil. To, že niečo na­ozaj nie je v po­riadku ma utvr­dila moja nočná náv­števa po­ho­to­vosti. Ne­mohla som za­spať, cí­tila som ob­rov­skú úz­kosť a mala som po­cit, že sa zbláz­nim. Bola som na in­ter­náte. Mama sadla o dru­hej ráno do auta a le­tela za mnou. Týž­deň na to som nav­ští­vila psy­chiatra – už dru­hý­krát v ži­vote a dal mi lieky. Na­ne­šťas­tie mi ne­sadli a po chvíľke zlep­še­nia sa môj stav opäť zhor­šil.

Ne­z­vlá­dala som cho­diť do práce ani do školy. Mo­men­tálne le­žím už šiesty týž­deň v ne­moc­nici s úz­kos­ťami a dep­re­siami. Naj­skôr sa mi šesť týž­dňov zdalo prí­liš dlho, ale ubehlo mi to rýchlo a tento týž­deň je môj po­sledný tu. Mô­žem úp­rimne po­ve­dať, že po­byt na psy­chiat­rii mi ne­sku­točne po­mo­hol a ešte po­máha vo via­ce­rých ve­ciach. Po ukon­čení po­bytu bu­dem v te­ra­piách po­kra­čo­vať aj doma s od­bor­nou psy­cho­te­ra­pe­ut­kou.

sleduj_youtube_kanal_odzadu_sk

Ak máš aj Ty prob­lémy po­dob­ného cha­rak­teru ako ja, ne­boj sa niečo s tým uro­biť. Ak sa han­bíš pri­znať to oko­liu, as­poň sama vy­hľa­daj od­bornú po­moc. Či už sa s tým zve­ríš ob­vod­nému le­ká­rovi, psy­cho­ló­govi alebo psy­chiat­rovi. Ale pro­sím ne­ig­no­ruj to, ani sa to ne­snaž v sebe po­tla­čiť a ča­kať kým to prejde samo. Ne­chaj si po­môcť od od­bor­níka. Náv­števa psy­chiatra NIE JE hanba. Je to le­kár pre dušu. Ne­ne­chaj to zájsť ďa­leko. Tieto veci nie sú hanba a nie je v po­riadku cí­tiť sa zle.

zdroj: unsp­lash.com

Pí­šem toto celé preto, aby si ve­dela, že v tom nie si sama. Ak máš pri sebe správ­nych ľudí, budú Ťa re­špek­to­vať a pod­po­ro­vať. Týmto člán­kom ris­ku­jem, že sa nie­ktorí ľu­dia na mňa možno za­čnú po­ze­rať inak, ale úp­rimne, takí mi môžu byť ukrad­nutí. A rov­nako ako mne, tak aj Tebe. Pre­tože kto ne­po­chopí, že po­tre­bu­ješ vy­lie­čiť svoju dušu, ten Ti za tvoju po­zor­nosť a strach z jeho re­ak­cie ne­stojí. V mo­jom okolí sa do­konca udialo to, že mi na­pí­salo veľa ľudí, ako mi dr­žia palce a pod­po­rujú ma.

Ak aj sama prob­lémy ne­máš, ale po­znáš nie­koho, kto také má, snaž sa mu po­môcť. Vy­hľa­daj si články o dep­re­siách a úz­kos­tiach. Hlavne pre nich buď opo­rou. Osob­nosť člo­veka s dep­re­siou sa ne­mení. Je iba po­tla­čená a za­stretá bo­les­ťou jeho duše. Ale ako od­kvi­tol, do­káže opäť vy­kvit­núť.

Komentáre